|
LEN BOH ODPÚŠŤA |
LEN BOH ODPÚŠŤA |
Dánsky režisér Nicolas Winding Refn má vo svojich filmoch (Bronson, Drive, Pusher, Fear X) blízko k násiliu, nemožnosti voľby a k tendencii vykresať z akéhokoľvek hoväda pútavú postavu, ktorá hýbe útlou príbehovou líniou. Po odchode z kina ma napádali rôzne interpretačné scenáre, čím chcel Refn v najnovšej snímke Len Boh odpúšťa pretaviť premrštenú štylizáciu do akceptovateľnej filmovej výpovede.
Opulentné výjavy bangkokského podsvetného luxusu striedajú scény krvavej cesty za pôžitkom. A nielen za ním, ústrednú tému pomsty a pykania za zvrhlé skutky takisto lemujú potoky krvi a nabrúsené čepele. No forma samoúčelne zatieňuje akékoľvek schodné prepojenie na samotný príbeh, kde by sa obsah a forma mohli navzájom dopĺňať a obohacovať tak filmové dielo ako celok.
|
|
Príbeh zaslúženej pomsty režisér náznakovo začlenil do prostredia honosných bordelov a luxusných hotelových priestorov. Všetko plynie v tajomnej a dunivej atmosfére nielen týchto interiérov, Refn využíva aj do červeného pološera odeté temné chodby či špinavý bangkokský exteriér s pofidérnymi charaktermi. Prostredie tu často nie je nositeľom miesta, skôr pôsobí ako atmosférový obal, aktérom docharakterizuváva situáciu. Predmetné scény zámerne pôsobia absurdne, nablýskaný bordelový honos drsno kontruje páchanému násiliu v ňom. Kontrasty filmových sekvencií nenájdeme len vo vizuálnej rovine, rovnako intenzívne Refn rozohráva zvukovú paletu, do ktorej vkladá groteskné pódiové vystúpenia či rafinovane užíva zvuk nekompatibilný s obrazovou zložkou.
|
|
Diváka očakávajúceho podmanivú jazdu zn. Drive vtlačí do sedadla vysokofrekvenčne dávkované zlo, príliš spomalené tempo a kazateľsky povýšenecké výjavy. Aj Martinez sa v hudbe často obmedzuje na monotónny tajomný hukot, až sa divák mimovoľne v duchu sťahuje do Twin Peaks. Akoby sa Refn za každú cenu snažil vykresať z obyčajnej thrillerovitej zápletky dačo metafyzické a megakatarzné. Použil pritom osvedčené lákadlo v podobe Goslinga, ktorý, samozrejme, nešetrí vpíjavým pohľadom, funguje však ako nejaký typický prefabrikát dobráckeho drsňáka a už vôbec o ňom nemožno hovoriť ako o ústrednej postave. Zatieňuje ho nielen Vithaya Pansringarmova charizma a vyššia exekutívna právomoc jeho Changa, ale aj Kristin Scott Thomas, pretože dostala možnosť vo svojej postave matky vytvoriť preklenujúci most medzi dejom a jeho vizuálnym stvárnením, ktoré vo svojej samoúčelnosti pôsobí síce podmanivo, no toporne.
VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU TU
Only God Forgives (Francúzsko/Dánsko, 2013, 93 min.)
Réžia: Nicolas Winding Refn. Hrajú: Ryan Gosling, Kristin Scott Thomas, Yayaying, Tom Burke, Vithaya Pansringarm
