10

Filmová recenzia

Rodený Neapolčan, režisér Paolo Sorrentino, sa vo filme Veľká nádhera obracia k talianskym koreňom, do hlavnej úlohy novinára Jepa obsadil Toniho Servilla, herca, ktorého talent sa dosiaľ u žiadneho iného režiséra neprejavil tak výrazne, ako práve u neho a namiešal nám podmanivý vizuálny koktejl, básnivý elixír šťastia nútiaci s tichým úsmevom žasnúť nad čistou filmovou krásou, ktorú možno s pokojným svedomím označiť za jeden z najvýznamnejších filmov tohto roka.

Krása, sláva, mizéria, tanec, hlad, nepokoj, smútok, láska a smrť, všetko sa snúbi vo víre ľudského života, všetko je to len trik, obyčajný trik. Kamera bozkáva tváre, ľpie na nich, na odleskoch ľudských príbehov, ktoré v sebe nesú všetko od lásky, cez utrpenie, v jednom momente sú sýte do prasknutia, v druhom padajú vyhladovaní a nahí, ochudobnení o svoju masku a žiaľ. Sorrentino vyzlieka svoje postavy sofistikovane, s absolútnou gráciou prebíja jednu bizarnosť druhou, aby z nás, divákov kontemplujúcich jeho krásu a nádej, robil každým vizuálnym podnetom čoraz vyprahnutejšie bytosti, na púšti plnej abstraktných fatamorgán a pompézne výstredných výjavov. Tanečný krok kamery krútiac sa okolo radosti z obyčajného bytia, v Ríme, meste miest, kde má každý nárok na radosť, tam, pod kostýmami svojich rolí skrývame všetci jednu a tú istú smrť, okrem nej nič nezastaví túžbu vychutnávať a žiť život ako najsladšie to len ide.

Kráčame s Jepom po dlažbách historického Ríma, postupne si vytvárame farebný obraz jeho dní, smiech strieda vytriezvenie z pravdy, z bujarého večierku sa tackáme do tmy, aby sme sa razom ocitli s truhlou na chrbte. No Sorrentino vo svojom svete nezháša nádej, láskavo sa prihovára za všetkých.

Pre taliansku mentalitu je charakteristické vpíjať život veľkými dúškami, priam sa ním dusiť a nie je tomu inak ani v prípade Veľkej nádhery, ktorá je ódou na netradičnú krásu. Aj keď režisér nepochádza priamo z Ríma, oslavuje toto mesto plné možností na sebarealizáciu, nádejí na splnenie snov každého, kto doň zavíta, mesto, kde človek môže byť taký mladý aký len chce, kde môže tancovať a jesť, milovať, či klamať, všetko mu bude odpustené, všetko bude akceptované, pretože v konečnom dôsledku sme všetci rovnako ničomní, rovnako slabí smrteľníci.

Prirovnávanie k talianskemu velikánovi, režisérovi Federicovi Fellinimu, ktoré samotný Sorrentino odmieta, je vskutku na mieste. Veľká nádhera zobrazuje krízu talianskej elity, aj napriek nedostatkom ju režisér obdarúva prazvláštnou láskou, od bohatých intelektuálov, cez pseudoumelcov, až po Vatikán. Sorrentino miluje ľudí, miluje tipy a stavia ich do čarovných polôh, do uhlov, z ktorých sa na ich duše, tváre a tiene dosiaľ nik nepozrel. Nezbožňovať jeho ničomných darebákov je nemožné. Sorrentino ohurujúc všetky zmysli skladá mozaiku rímskej spoločnosti, jej individualít, na piedestál stavia osobitosť, „kreatúry“ talianskej smotánky vykresľuje citlivo a sympaticky, s láskavým humorom preniká pod kožu pretvárke a bezcieľnemu tápaniu figúrok besniacich v márnosti, o ktoré nás žiaľ pripraví v momente, keď si ich obľúbime.

Megalomanské, narcistické a pompézne sú útoky na diváka, ktorý sa stáva závislým na obrazovej hre, na radosti zo života, na vypointovaných epizódach zapadajúcich do skladačky okorenenej zničujúco inteligentným humorom hlavného protagonistu, postavy disponujúcej vražednou dokonalosťou.

Interpretácia Sorrentinovho diela je náročná, plná rozporuplných tvrdení, je však neodškriepiteľné, že vychádza z tradícií veľkých talianskych filmárov a sám je autorom zúčastňujúcim sa na tvorbe dejín. Paolo Sorrentino už dnes svojím dielom spoluvytvára profil talianskeho filmu, je osobitou súčiastkou a môže pyšne stáť vedľa veľmenien ako Pier Paolo Pasolini alebo Federico Fellini.

Neopakovateľný Toni Servillo, Sorrentinov dvorný herec, je neodmysliteľným kolieskom v stroji, určujúcim atraktivitu a poetiku filmov tohto režiséra, je jeho maskotom a film Veľká nádhera vďaka nemu prekypuje.

Paolo Sorrentino má dar mlčať v pravej chvíli, aby načúval svetu a divákom tak odhalil jeho dojemnú hĺbku. Dosiaľ nevidené tvary prednáša vo Veľkej nádhere, vo filme, ktorý je nie len esteticky a ideovo nadpriemerným zhmotnením veľkej nádhery celého sveta, ale najmä skutočným dielom, jedným z tých, vďaka ktorým je filmové médium radené medzi umelecké druhy. Netreba viac slov, tam kde žiari krása, povinne všetky srdcia dokorán.

La grande belezza (Taliansko, 2013, 142 min.)
Réžia: Paolo Sorrentino. Scenár: Paolo Sorrentino, Umberto Contarello. Hrajú: Toni Servillo, Sabrina Ferilli, Carlo Buccirosso.