HOBIT: SMAUGOVA PUSTATINA |
HOBIT: SMAUGOVA PUSTATINA |
Kto je vlastne Peter Jackson? Režisér legendy, ktorú už neprekoná? Ziskuchtivec, čo roztiahol útlu knižku na tri vstupné? Hračičkár, čo žije svoje príbehy na doraz? Od vyhlásenia, že z dvoch filmov o výprave k Osamelej hore bude trilógia, bolo jasné, že práve prostredný diel odhalí skutočné dôvody pre tento krok. Boli to peniaze, alebo láska k príbehu?
Začnime príbehom. Prvý diel si našiel svoj dejový oblúk v akceptácii Bilba partiou vetrom ošľahaných trpaslíkov. Druhý diel je o dôležitosti Archakamu – klenotu Smaugovho pokladu. Archakam veľmi okato preberá úlohu Jedného prsteňa z úvodnej trilógie. Je nám rovnako predstavený v osobitnom prológu, rovnako so sebou prináša hrozbu rodového šialenstva a pochopiteľne moc spájať mocnosti a rozdeľovať kamarátstva.
V prvom rade: PJ a jeho ľudia svetu elfov, trpaslíkov a drakov rozumejú a rovnako dobre vedia, ako robiť film. Nebudem zbytočne strácať čas chválením prostredia, väčšiny hereckých výkonov a atmosféry filmu. To všetko je veľmi príjemné.
Ďalej: problémom adaptácie Hobita vôbec nie je útlosť knižnej predlohy – na to je svet Stredozeme príliš čarokrásny a bohatý. Problémom je milučký, detský spôsob, akým bola kniha vyrozprávaná. To jednoducho neladí s vážnosťou a osudovosťou Pána Prsteňov. Babrácka partia dvanástich trpaslíkov, ktorí počas celej výpravy v knihe NIKOHO neporazili a vždy ich musel zachrániť Gandalf, alebo vysmievaný Bilbo, jednoducho neladí s ich drsným dedičom Gimlim, ktorý v Dvoch vežiach pešo loví mocných uruk-hai a ubráni Helmov žľab.
Práve preto Peter Jackson musí robiť voľby, ktoré by bolo lepšie nerobiť. Vznikajú tak kontrasty, ktoré príliš udierajú do očí. Na jednej strane je to očividná snaha dodať váhu a osudovosť partičke, ktorá ešte nedávno rozverne spievala pesničky, alebo ninja štýl boja Legolasa a Tauriel, ktorí v dvojici robia takú paseku, že už dávno mal byť z orcov ohrozený druh a nie hrozba. Najočividnejšou je však nelogický a zbytočný útok na draka. Áno, proklamovaný zlatý klinec Smaugovej pustatiny je v skutočnosti najhlúpejšia a najškodlivejšia časť filmu.
Nechápte ma zle. Drak vyzerá veľmi dobre a vďaka Benedictovi Cumberbatchovi znie fantasticky. Samotná akcia, jej kinetika, je vtipná, akčná a dobre sa na ňu pozerá. Len robí z divákov a aj z aktérov filmu, hlupákov. Kto sa hlási s nápadom upáliť draka, ktorý je žijúcim ohňom? Kto si myslí, že trinásť trpaslíkov dokáže to, čo nedalo ich celé kráľovstvo? Prečo si trpaslíci najali drakovi neznámeho hobita, keď mu nakoniec sami smelo pochodujú pod bruchom a on ich ani nezacíti? Prečo???
Prvé dve hodiny filmu som bol milo prekvapený a užíval si Hobita omnoho viac ako pred rokom. Tradičné pomrknutia (opäť grgajúci Jackson v Hôrke, odkaz na Gimliho) sú veľmi milé a pomáhajú vnímať príbeh, ako súčasť vecí, ktoré prídu. Potom príde návšteva v Jazernom meste a tá pridáva zopár postáv, ktoré sú trochu nadbytočné a trochu klonom iných (aj vám prišiel prisluhovač starostu ako klon Grímu Červivca?). Až po hádanky s drakom som však stále poškuľoval po najvyššom hodnotení. Potom sa už nedá.
Na úvodnú otázku je podľa mňa jednodznačná odpoveď. Jackson je hračičkár, ktorý si nevie odoprieť maškrtu. A keďže tentoraz výnimočne na tom štúdio neprerobí, ale zarobí, tak sú všetci spokojní. Alebo nie?
P.S. Predstavujem si, že pred rokom mal PJ v hlave takýto nejaký monológ: „Nemôžeme predsa ľuďom pustiť 5 hodín filmu o drakovi a ukázať im najskôr iba jedno oko a potom krátky dialóg so zlodejom. Ľudia chcú draka. A navyše, keď sme ho tak pekne urobili. Poďme sa s ním hrať. Zabudnime na to, že Smaug by ich hneď vyňuchal a pochytal. Trochu si pobehajú hore dole a dajú pekný teamwork. To bude cool.“
Škoda.
The Hobbit: The Desolation of Smaug (USA / Nový Zéland, 2013, 161 min.)
Réžia: Peter Jackson. Scenár: Fran Walsh, Philippa Boyens, Peter Jackson, Guillermo del Toro