BIELY BOH |
BIELY BOH |
Dievča na bicykli uháňa vyľudnenými ulicami Budapešti. Po krátkej chvíli sa za ňou spoza rohu vyrúti početná svorka psov. Dramatické tóny Maďarskej rapsódie Franza Liszta nás vťahujú do atmosféry znepokojujúceho napätia. Mrazivá úvodná scéna anticipuje príbeh, ktorý sa pred nami rozvinie vo všetkej jeho sile a my ho zhltneme.
Film na jeden nádych strháva, nastavuje zrkadlo a útočí na našu schopnosť sebareflexie i na nastavenie západnej spoločnosti. Snímka, aká tu ešte nebola. Hoci má vzdialených príbuzných v príbehoch o Lassie či vo filme Umberto D, je jedinečná svojou formou, druhým plánom i spôsobom realizácie.
Názov Biely Boh totiž odkazuje na súčasnú globalizáciu západnej civilizácie, ktorá utláča všetky minoritné spoločenstvá aj napriek často deklarujúcej tolerancii a multikultúrnemu spolunažívaniu. Skutočnosť a prax je však podľa režisérovho názoru taká, že západ všetko ostatné pohlcuje a túži zničiť to, čo nie je jej dielom. Príbeh so psami je sociálnou alegóriou na nadradenosť určitej vrstvy. Psy – kríženci nie sú v príbehu hodní zľutovania a pre spoločnosť sú záťažou. Tak ako väčšina menšín pre majoritné obyvateľstvo.
Uprostred nástojčivého príbehu stojí 13-ročná Lili, ktorá nedokáže vzdorovať nevôli svojho otca ponechať si milovaného psa Hagena. Životom udupaný otec Dániel bezcitne vyhodí Lilinho štvornohého miláčika pod most v blízkosti rušnej autostrády. Lili sa ho nemieni vzdať a začne ho hľadať. Jedna prekážka za druhou jej však bráni vypátrať stopy a blíži sa moment, keď sa začne zmierovať so stratou.
Na druhej strane sa rozvíja dejová línia psieho života, a to doslova. V neľútostnom svete Hagen čelí nenávisti, pohŕdaniu, nevšímavosti a nakoniec i zneužívaniu, aby sa vydal na cestu odporu takú nemilosrdnú, akej ho naučila „vyspelá“ dvojnohá rasa. Brutalita plodí brutalitu a film sa nebráni naturalistickým záberom pre zdôraznenie krutosti na strane pána i jeho sluhu. Nadradenosť istej skupiny a kastový systém spoločnosti vystupujú v snímke v netradičnej rovine, myšlienka leitmotívu však zostáva čitateľná a provokuje divákove slabé miesta.
Nie je veľa filmov, čo dokážu uchopiť takú širokú škálu emócií ako Biely Boh. Aj preto sa vám v kinách núka dielo, pri ktorom si často zakrývate oči, no posolstvo je hlboké, silné, sugestívne a na poplach bijúce, že vyzýva k otvoreniu mysle. Režisér Mundruczó sa pomaly začleňuje medzi umeleckú elitu výrazných európskych režisérov a má čo povedať. Aj v predošlých filmoch sa zameriava na odvrhnutých jedincov a diváka vyžmýkava, ako je to v prípadoch Delty či Johanny. Tentoraz ide do širších kontextov a jeho morálne odkazy sa dostanú k väčšiemu publiku aj vďaka oceneniam, najmä tomu z Cannes.
Výnimočné podobenstvo, bájka zo súčasného sveta a zároveň v prvom pláne príbeh lásky zvieraťa a človeka predstavuje originálny projekt vyžadujúci množstvo práce a trpezlivosti. Psí herci totiž neboli žiadni cvičení komisári Rexovia, ale obyvatelia útulkov. Dobrá správa pre milovníkov zvierat je, že všetkých sa po skončení nakrúcania podarilo adoptovať.
Fehér Isten (Maďarsko/Nemecko/Švédsko, 2014, 119 min.)
Réžia: Kornél Mundruczó. Scenár: Kornél Mundruczó, Kata Wéber, Viktória Petrányi. Hrajú: Zsófia Psotta, Sándor Zsótér, Lili Horváth