7.0

Filmová recenzia

Životopisné filmy muzikantov, umelcov či veľkých tvorcov majú spravidla zhodnú podobu. Vzostup a pád mapovaný starostlivým režisérom, rozdelenie na jasné akty: štart, raketový nástup, mód trosky a eventuálne vytriezvenie, koniec kariéry alebo smrť.

Príbeh Jamesa Browna alias Get On Up má síce podobnú ambíciu zachytiť život, najsilnejšie momenty a definujúce body krstného otca soulu, ale rozdelenie na tri klasické tretiny budete hľadať márne, na ich miesto prichádza nelineárne rozprávanie, séria flashbackov (a dokonca flashbacku vo flashbacku), aby vaša pozornosť dostala zabrať. Orientácia nie je príliš ľahká, na druhej strane vám ju uľahčí aspoň uvádzanie rokov s podtitulkami piesní či dôležitých momentov.

Napríklad úvodná scéna sa odohráva v neskoršej fáze Jamesovho života a ukazuje nám ho v inom svetle, ako by sme čakali. Žiadne veľké sólo na pódiu či preberanie ocenenia, ale tieň minulosti a pocit prežitého života ústiaci do neľahkej staroby. Keď skočíme o dve dekády vzad na koncert do Vietnamu, ešte stále nie sme na začiatku. Musíme sa vrátiť o ďalších 30 rokov, aby sme našli Jamesovo detstvo a odtiaľ sa dozvedeli, ako vyrastal, naučil sa bojovať so životom, čo zdedil, čo našiel sám a najmä ako vyrastal a dostal k spevu. V tomto smere nás čakajú známe kapitoly životopisu, ale dospejeme k nim kľukatou a neraz krkolomnou cestou.

Get On Up má totiž náročnú skladbu i strih. Tým, že sa všetky typické tretiny mixujú do celku, vzniká väčšia požiadavka na diváka, aby si sám radil vyznenie scén, prípadne hľadal, či časť z detstva a zrazu koncert na pódiu nejako súvisia. Väčšinou áno, ale neraz som mal dojem, že sled scén je ľubovoľný a nemá spoločnú tému, necháva skôr vyznieť pocity až protiklady. Pri pomerne dlhej stopáži (139 minút) je to náročné sledovanie a neuľahčuje ho ani niektoré spracovanie piesní.

Kto nemá napočúvaného Browna, tomu mnohé songy a ich predstavenie nebude veľa hovoriť, azda sa mu bude zdať nejedno vystúpenie nekonečné. Nie je tu vždy špeciálne aranžmá, ale energia koncertu sa prenáša do kinosály spoľahlivo. No je dobré, ak funk a soul aspoň trochu počúvať môžete, inak vám budú pripadať scény z vystúpení naťahované a dve-tri priam nekonečné. Lepší strih by skutočne filmu bodol – chápem, že takto lepšie vyznieva na štedrom priestore, ale ak by o 20 minút Get On Up prišiel, stále by ostal komplexný a celkom svižný životopis.

V priebehu dvoch hodín dvadsať si vychutnáte silnú plejádu hercov. Tate Taylor vedie zverencov spoľahlivo – časť si vypožičal z minulého filmu The Help (Octavia Spencer, Viola Davis, Nelson Ellis) do menších rolí, ale zároveň má nové tváre. Dan Akroyd je v roličke pamätný a Chadwick Boseman predvádza životný výkon, jeden z najlepších tohto roka. Jeho mimika, gestá, rečový prejav a prízvuk kopírujú Browna dokonale a zrejme sa objaví v nejednej TOP5 hereckých výkonov. Asi to na oscarovú nomináciu stačiť nebude (tento rok bude obrovský pretlak), ale je určite výborný.

Vidieť životopis o černochovi z USA, ktorý sa venuje funku a soulu je netradičná príležitosť v našich kinách. Ak vám James Brown niečo hovorí alebo máte radi tento žáner, nemali by ste byť sklamaní. Ostatní majú pred sebou neľahko ubiehajúcu drámu o legende a šancu objaviť život tohto génia.

Get On Up (USA, 2014, 139 min.)
Réžia: Tate Taylor. Scenár: Jez Butterworth, John-Henry Butterworth. Hrajú: Chadwick Boseman, Nelsan Ellis, Dan Aykroyd