TRI SPOMIENKY |
TRI SPOMIENKY |
Francúzska nová vlna je už nejaký ten čas „po smrti“, hoc za sebou zanechala nezmazateľné vplyvy na kinematografii a množstvo autorov, ktorí v minulosti do tohto hnutia patrili, dodnes tvorí (napr. Godard, Varda, Lelouch). Hneď na úvod je však potrebné pripomenúť, že „La Nouvelle Vague“ nebola formálne organizovanou skupinou a členov spájala najmä idea autorstva, odmietanie skostnatených, konzervatívnych francúzskych režisérov, literárne či divadelne pôsobiacich diel, obrazoborectvo, zameranie sa na aktuálne spoločenské témy či problémy samotného média, cinefília, citovanie a experimentovanie s filmovou formou.
Režisér Arnaud Desplechin sa svojim najnovším filmom Tri spomienky, snaží pripomenúť práve filmy francúzskej novej vlny a vo svojom diele využíva viaceré postupy, ktoré poučený divák pozná zo snímok Leloucha, Truffauta či Godarda. Otáznym však zostáva nakoľko sa tieto postupy podarilo Desplechinovi zaujímavo a najmä funkčne včleniť do rozprávania, priniesť inovatívne riešenia a témy či aspoň ľahkosť, francúzsky šarm a progresívnosť diel starších režisérov.
Fascinácia Esther, ktorá má byť očividne idolom väčšiny mužov zostáva pre mňa nepochopiteľná, čo je zapríčinené jednak nedostatočnou explikáciou, chýbajúcim šarmom či všednosťou jej charakteru i výzoru. Paulovi a Esther som zároveň mohol len ťažko držať palce, keďže nihilistickí, znudení, do seba zahľadení a mimoriadne promiskuitní puberťáci prekračujú hranicu mojej znesiteľnosti. Snímka navyše nefunguje ani ako mierne kritická výpoveď o celej generácii, a to jednak kvôli pomerne bezzubému záverečnému vyvrcholeniu a tomu, že som tej prvotnej fascinácii i celému „turbulentnému“ vzťahu neveril.
V kontexte filmu je azda najnetradičnejšie rozprávanie. To prechádza rôznymi žánrami v závislosti na Paulových spomienkach (ďalšia výpožička, tentokrát z novolnnej cinefílie) - z rodinnej drámy do kriminálneho príbehu a následne do melodrámy. Tieto sa zároveň líšia aj spôsobom distribuovania informácií, rytmom i samotnou dĺžkou. Všetky tri retrospektívy sú pritom spojené len mimoriadne voľne a netvoria ucelený dramaturgický tvar. Upozorňujú na isté úseky Paulovho života, ktorý on považuje za dôležitý, čím simulujú samotnú pamäť, kde z hmly vystupujú niektoré podstatné momenty života. Tieto nemusia byť nutne spojené kauzálnym vzťahom a tvoriť klasickú trojaktovku.
Zaujímavosťou bola aj domnelá zmena rozprávačov, kde však Esther nehľadí do kamery, ale na „Paula“, ktorý si ju pri čítaní dopisov iba predstavuje. V tomto prípade tak snímka azda jediný raz z postupmi novej vlny skutočne pracuje, keďže často využívanú sebareflexivitu nahrádza predstavami.
Najväčšiu revolúciu novovlnní tvorcovia prinášali práve v rovine „caméra-stylo“. Tu si od nich Desplechin opätovne vypožičiava niektoré postupy, ako odosobnený voiceover (Jules a Jim), neustále fajčenie cigariet, jump-cuty a pod. Na rozdiel od nich však neprináša žiadne inovácie. Jeho roztrojenie obrazu dotvárajúce vylomeniny mladých pôsobí už ako klišé z videoklipov z MTV a letmo poučený divák začína mať pocit, že toto všetko už niekde videl či počul. Zatiaľčo v iných prípadoch by to možno nemusel byť až taký problém, pokiaľ človek systematicky cituje novú vlnu, pôsobí to smiešne.
Aby som to celé na záver nejako zhrnul, so snímkou mám niekoľko osobných problémov. 1. Režisér často cituje novú vlnu a pritom je, čo sa týka štýlu neinovatívny až klišeovitý. 2. Odmietam pristúpiť na hru ohľadom fascinácie Esther. 3. Vzťah postavený na neustálom podvádzaní a zároveň vraj osudovej láske je pre mňa nepochopiteľný. Pokiaľ však na režisérovu hru pristúpite, zabudnete na to, resp. odosobníte sa od toho, čo viete o novej vlne a dokonca ste si podobný vzťah sami prežili, môže byť práve toto váš film.
Trois souvenirs de ma jeunesse (Francúzsko, 2015, 123 min.)
Réžia: Arnaud Desplechin. Scenár: Arnaud Desplechin, Julie Peyr. Hrajú: Quentin Dolmaire, Lou Roy-Lecollinet, Mathieu Amalric