|
NINA |
NINA |
Do kín dorazil nový film Juraja Lehotského a Mareka Leščáka Nina, ktorý si odniesol pomerne slušné ohlasy z festivalov v Karlových Varoch a v Toronte. Je nasadený aj v multiplexoch, čo pri artových slovenských filmoch, nie je ešte štandard. Naraziť na neho majú teda možnosť aj bežní diváci, ktorí do filmových klubov a jednosáloviek nechodia. Všetko by to mohlo pomôcť návštevnosti, rovnako, ako pri iných slovenských tituloch tento rok, ktoré mali multiplexové programovanie.
Lehotský patrí medzi skupinu tvorcov, ktorí od dokumentu postupne prešli k tvorbe hraných filmov, čo bolo najlepšie vidno v jeho celovečernom hranom debute Zázrak. V Zázraku využíval najmä veristický spôsob snímania, chladné farby, sivasté betónové prostredie, zameriaval sa na spoločenskú perifériu a hrdinov z okraja spoločnosti. Snímka tak pôsobí dojmom štylisticky konvenčnej rekonštrukcie ťažkého života niektorého z chovancov ústavu. V jeho novom filme je však badateľný značný posun smerom k väčšej štylizácii a príbehovosti - snímka sa vyznačuje väčšou lyrickosťou a silnejším dramatickým oblúkom. Prináša však niečo viac?
V centre rozprávania stojí jedenásťročná Nina, nádejná plavkyňa, ktorá sníva o tom, že sa jedného dňa objaví na olympijských hrách. Zároveň však sníva o kompletnej rodine. Jej rodičia sa totiž rozvádzajú a ona sa stáva prostredníkom využívaným oboma stranami. Jej otec žeriavnik a matka podnikateľka o ňu zvádzajú boj a naplno tým nechávajú vyniknúť vlastnú sebeckosť. Obaja síce Ninu milujú, ale neuvedomujú si, že človek, ktorému ich hádky najviac škodia, je samotná dcéra. Tá preto volí radikálne riešenie.
Nina je psychologická dráma a ako taká sa snaží zobraziť najmä Ninin myšlienkový svet a oboznámiť diváka so situáciou v rozpadajúcej sa rodine. Sledujeme tu napríklad viaceré poetické, snové pasáže, ako naberanie mesiaca na vode, či zasypávanie železnou rudou. Obdobnú lyrickosť v sebe ukrývajú aj sekvencie, v ktorých sa Nina pohybuje vo vode. Film dokáže výborne simulovať jej radosť a očarenie, až akési "maznanie sa" s vodou. Tá je pre Ninu zároveň možnosťou úniku z neradostnej rodinnej situácie - oázou pokoja a mieru. Rovnaký únik predstavuje aj jej imaginárny papundeklový svet, ktorý si stavia v búdke za domom. Škoda, že sa ho tvorcovia nepokúsili rozpohybovať. Tieto poetické chvíľky ozvláštňujú veristické nazeranie na realitu a život vo veľkomeste, a zároveň film odlišujú od predchádzajúceho Zázraku.
Návrat do reality je však o to tvrdší. Sivasté, špinavé prostredie, nedokončený dom (symbol vzťahu), kde býva Nina s matkou či nezariadený byt jej otca, sú len odrazom depresie a zlých rodinných vzťahov. Odlúčenie je stále čerstvé, nikto sa z neho nespamätal a tak všetci žijú len v akýchsi zvláštne provizórnych podmienkach. Ani v jednom z nich nemôže mať Nina pocit domova a istoty. Problémom je aj to, že sa stáva objektom hádok svojich rodičov. Tí ju často sebecky využívajú v argumentačnej vojne, vyzvedajú od nej informácie, poštvávajú ju proti tomu druhému a v jednej chvíli ju dokonca aj obvinia z rozpadu manželstva.
|
|
Tvorcovia na diváka navyše výborne prenášajú pocity trápna z rodičovských hádok na verejnosti. Rozchod je veľmi bolestivá záležitosť, najmä z pohľadu dieťaťa, a Nina nám to dáva veľmi bolestivo zakúsiť. Pri tomto všetkom asistujú sláčiky, ktoré však nepôsobia prehnane pateticky. Svojim naliehavo tragickým opakovaním krátkych rifov skôr zdôrazňujú naliehavosť celej situácie.
Ako sa však môže skončiť Ninin pokus o útek, keď celé prostredie i ľudia v ňom žijúci pôsobia rovnako agresívnym a neprívetivým dojmom? Nebojte, nebudem spoilerovať. Posledná štvrťhodinka naberá, aj vďaka bande agresívnych výrastkov, priam trilerové kontúry. Najmä otcovo záverečné hľadanie v rozpadnutej budove pripomenie spôsobom snímania a gradáciou napätia found footage horory. Spoločne s paralelne prebiehajúcim pátraním na lodi získava mimoriadnu emocionálnu silu, akú som od filmu rozhodne nečakal.
Treba však povedať aj B. Depresívna atmosféra sivých špinavých bytoviek, zastávok, umyvárky a podchodov, opustené rozrumené budovy, grafity na stenách... Áno, toto všetko patrí (nielen) do nášho postkomunistického priestoru. Obklopuje nás to a stáva sa to našou súčasťou. Otázkou je, či už náhodou tých sivých bytoviek a špinavých zastávok, navyše snímaných za zamračeného počasia a v chladných farbách, nebolo príliš veľa. Či neskonvenčneli do podoby najlacnejšieho a najprevarenejšieho vizuálneho klišé. Dokonca sa môžeme pýtať, či skutočne predstavujú v súčasnosti až taký problém a nestávajú sa len akýmsi osvedčeným ornamentom pre západné festivalové publikum, ktoré si povie: "Ach, no jasné. Typická východná Európa." Akoby mimo našich bublín číhala len šeď a zloba.
|
|
Ja tomu rozumiem. Ono to presne dokresľuje životný smútok hlavnej hrdinky, ale začínam mať pocit, a rozhodne nie som sám, že som sa týchto obrazov už presýtil. Netvrdím, že ich neradno zobrazovať, skôr na ne len neklásť až taký dôraz vo vzťahu k smútku postáv a depresii spoločnosti. Pritom tvorcovia filmu dokazujú, že sú schopní aj kreatívnejšieho zobrazovania, či už ide o prístavné žeriavy, ktoré aj vďaka snovým pasážam pôsobia esteticky, alebo záverečné hľadanie, kde budova získava kontúry hororu.
Takže aká je vo výsledku Nina? Rozhodne nejde o prelomové dielo. Skôr na nej, v pozitívnom zmysle slova, badať evolúciu Lehotského i Leščákovej poetiky. Snímka dokáže veľmi poeticky znázorňovať detský pohľad na svet, ale aj verne ukázať, aký katastrofálny vplyv môže mať na dieťa rozvod rodičov. Najmä v dnešnom svete, kedy percentuálny počet rozvodov pravidelne narastá, je dôležité poukazovať na zdeformované medziľudské vzťahy.
Záver je výborne vygradovaný a skutočne hodný potlesku. Na druhej strane sa však Nina stále pohybuje v mantineloch niektorých skonvencionalizovaných postupov a preto ju považujem skôr za nadpriemernú psychologickú drámu, akých sa dá na festivaloch, každý rok, nájsť hneď niekoľko.
Nina (Slovensko/Česko, 2017, 82 min.)
Réžia: Juraj Lehotský. Scenár: Marek Leščák, Juraj Lehotský. Hrajú: Bibiana Nováková, Robert Roth, Petra Fornayová, Josef Kleindienst, Miroslav Pollak, Simona Kuchynková
