|
DUBČEK |
DUBČEK |
Meno, ale najmä odkaz niekdajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ Alexandra Dubčeka intenzívne rezonuje aj 25 rokov po jeho tragickej smrti. Vlastne by sme asi v našich novodobých politických dejinách len ťažko hľadali niekoho, kto by sa mu v tomto smere mohol rovnať. Štátnikov, ktorí dosiahli na najvyššie politické méty, aby sa z tejto lukratívnej pozície vydali na tenký ľad reformovania systému je, napokon, ako šafranu aj inde na svete. Rovných 50 rokov od Pražskej jari, ktorej bol Dubček hlavným predstaviteľom, o ňom do slovenských kín prichádza vôbec prvý hraný titul.
Alexander Dubček sa narodil v roku 1921 v Uhrovci – obci, ktorá medzi svojich slávnych rodákov počíta aj Ľudovíta Štúra. Od roku 1962 pôsobil v Bratislave ako vedúci tajomník KSS Krajského výboru a už o rok neskôr zasadol na post prvého tajomníka ÚV KS. Na rozdiel od mnohých svojich kolegov, Dubček sa nebál samostatne rozmýšľať ba aj nahlas verbalizovať svoje idei, ktoré často z mustier moskovského diktátu nápadne vybočovali. Slovami Bohumila Hrabala – „Dubček bol prvý ušľachtilý komunista“ a jeho vízia socializmu s ľudskou tvárou našla podporu v najrôznejších spoločenských vrstvách.
Totalitný režim ale ľudí pokrokového razenia nikdy dlho nestrpí. A tak sa Dubček čoskoro dostal do konfliktov s viacerými straníckymi kolegami, ale aj samotným Leonidom Brežnevom, najvyšším predstaviteľom ZSSR, ktorého satelitom (či skôr vazalom) v tom čase Československo bolo. Dubčekova reformná politika napokon vyústila až do násilnej okupácie krajiny vojskami Varšavskej zmluvy a nástupu tvrdej Normalizácie.
Dielo režiséra Laca Halamu sa sústredí práve na vyhrotené udalosti v predvečer a tesne po nástupe okupácie, ktorá urobila definitívnu bodku za nádejným obdobím uvoľnenia. Práve na ich pozadí maľuje portrét Alexandra Dubčeka ako človeka, ktorého morálny kompas a pocit ľudskej aj politickej zodpovednosti neopúšťali ani vo chvíľach najvyššieho nátlaku a bezprostredného ohrozenia.
Film Dubček má po formálnej stránke zo všetkého najbližšie k dokudráme. Veľká časť stopáže sa odohráva za zavretými dverami rokovacích sál, kde sa viedli tiché aj hlasnejšie boje medzi polarizovanými frakciami strany. Nechýbajú ani scény notoricky známeho jednania medzi Dubčekom a Brežnevom v Čiernej nad Tisou, alebo pozadie podpísania nechválne známeho Moskovského protokolu, ktorý násilný vpád okupačných vojsk dodatočne zlegalizoval.
Fakt, že tento bizarný dokument napokon okrem otvorene spolupracujúceho Biľaka či Husáka podpísal aj samotný Dubček je dodnes predmetom kontroverzie. Mohol sa Dubček zachovať inak a zmenilo by sa tým niečo? Film sa však do žiadnych sporných vôd nepúšťa a situáciu líči ako vopred prehranú silovú hru, v ktorej Dubček mohol – a aj hral jedine o čas a mierne ústupky.
|
|
Okrem jeho politického profilu, snímka zľahka načrtáva Dubčeka (celkom dôstojne ho stvárňuje Adrián Jastraban) aj ako súkromnú osobu. Starostlivého manžela Anny (Táňa Radeva) a otca troch synov, z ktorých vo filme najväčší priestor dostáva ten najmladší, Milan. Aj ich sa, samozrejme, dramatické udalosti priamo dotýkajú, najmä od okamihu, keď je Dubček spolu s ďalšími v Prahe zatknutý a internovaný.
Film Dubček mal pôvodne byť (ešte pod názvom Krátka jar, dlhá zima) určený pre televízne obrazovky. Aj jeho tvorcovia, napokon, pochádzajú väčšinou práve z tohto prostredia a film vznikol v koprodukcii s RTVS. Významnosťou svojho námetu však malú obrazovku predsa len presahuje a aj jeho divácky potenciál je, možno aj s ohľadom na momentálnu politicko-spoločenskú atmosféru, pomerne veľký. A tak postupne došlo k zmene plánu a Dubček putuje do kín.
Pokiaľ však ide o výsledné spracovanie snímky, ostáva v mnohých ohľadoch kdesi na pol ceste. Film, napríklad, celkom presvedčivo pracuje s historickou štylizáciou a rekvizitami. Precízne dokonca kopíruje aj spôsob reči a vyjadrovania sa vlastný nie len dobe, ale aj jednotlivým aktérom deja. Vo väčšom meradle sa ale už do výpravy radšej vôbec nepúšťa. Na masové scény s davmi a tankmi na námestiach sa teda určite netešte – film radšej ťaží z autenticity archívnych záberov.
Niekoľko drobných výnimiek ale naznačuje, že je to tak asi aj lepšie. Napríklad scéna útoku na demonštrujúcu mládež pôsobí až nápadne provizórne a podobne kŕčovitých momentov, ktoré postrádajú prirodzenosť a ľahkosť je vo filme viac. Nepomáhajú tomu ani papierom šuštiace repliky, ktoré hercom občas viaznu v krku. Doplnkové výjavy z kúpaliska či domácnosti tak síce majú zmysel pri dotváraní uceleného portrétu hlavného hrdinu, kvalitou svojho prevedenia však filmu v konečnom dôsledku možno skôr škodia.
|
|
Trochu rozporuplne pôsobí aj monológ Alexandra Dubčeka, ktorý vo filme vystupuje aj ako rozprávač. Vo chvíľach, keď svojim komentárom dovysvetľuje dej je síce užitočný aj vítaný. Opakovane však prechádza do melodramatického pátosu štylizovaných úvah, ktoré sú najmä s ohľadom na ich fiktívnosť už trochu nadbytočné.
Oveľa úspešnejšie, našťastie, scenár uchopil samotné jadro deja. Ako politická dokudráma s jednoduchou, ale nie bezvýznamnou ambíciou priblížiť historické udalosti vlastne Dubček pôsobí veľmi kompaktne a zrozumiteľne. Vybral si celkom rozumný časový rámec, ktorý je schopný do dostatočných (ale nie zaťažujúcich) detailov pokryť. Dej tiež formuje do zaujímavého a logicky nadväzného oblúka, ktorý možno nie je najoriginálnejší, ale z pohľadu diváka film efektne rámcuje aj uzatvára. Škoda, že sa tieto kvality nepodarilo pretaviť do všetkých rovín snímky.
Rozhovor Petra Konečného s režisérom filmu Lacom Halamom nájdete TU
Hodnotenie filmu Dubček v relácii Filmopolis_FM nájdete TU
Dubček (SR/ČR, 2018, 86 min.)
Réžia: Laco Halama. Scenár: Viliam Klimáček, Ľuboš Jurík. Hrajú: Adrián Jastraban, Táňa Radeva, Vladimír Hrabal, Jiří Zapletal...
