|
ZLODEJI |
ZLODEJI |
Mnohí máme zafixované Japonsko ako vyspelú krajinu plnú technológií, takmer dokonale fungujúcim systémom a pôsobivými tradíciami. Niektorí ochkajú nad prepracovanosťou Tokia (kde musí fungovať všetko, inak by metropola skolabovala), iní zase nad krásou ostrovov, rurálnymi oblasťami a prírodou. Len málokto však vidí do vnútra japonských duší alebo ekonomického systému, ktorý sa už 30 rokov nevie vymaniť z deflácie alebo ako sa mení štruktúra práce, kde pominuli časy stability celoživotných zamestnaní a ekonomiku z veľkej časti vykrývajú pracujúci penzisti alebo len polovičné úväzky.
Domáci režisér Kore-eda sa blysol nielen na domácej scéne. Točí filmy, ktoré nám ukazujú japonskú náturu a príbehy odlišne: nechce suplovať filmové svedomie národa ako iní tvorcovia pri národných pálčivých témach, no zároveň dokáže preniknúť hlboko do svojich postáv a ich pohnútok.
Zlodeji dajú iný pohľad na japonskú societu. Akoby pod hrubou vrstvou technologických vymožeností existoval paralelný svet, kde nejde o nové konzoly, smartfóny, ale rýdzu snahu prežiť. Aj japonský civilný príbeh o každodennom boji s rozpočtom, jedlom a zamestnaním pôsobí inak ako existenčné drámy z brazílskych favel alebo afrických slumov. Chudoba sa prejavuje akoby nebola očividná, ale mala svoje miesto. Platí to aj pre reálne Tokio, môžete sa ním prejsť a keď narazíte na niektoré štvrte (nielen Ueno a Ikebukuro, dokonca blízkosť hotela Park Hyatt v Shinjuku), bezdomovci tu koexistujú s uponáhľaným davom pri najväčších staniciach sveta. Zlodeji neriešia pohľad na modernú spoločnosť – ostal im vzdialený ruch mesta, viac chudoby a stále veľká vrstva japonských tradícií, najmä rodiny.
Najprv som mal problém určiť destináciu. Kore-eda ju neudá, z prvých scén sa ťažko háda, kde sa jeho protagonisti pohybujú. Nie je to odľahlá dedinka na Hokkaidó, ale nevyzerá to ani na samotné Tokio či Osaku. Z malých indícií vyhútame výsledok: na pozadí sa črtá veža SkyTree, ide o vonkajšiu štvrť Tokia. Tu žije rodina s čiastočnými príjmami (Osamu má polovičný úväzok, manželka Nobuyo slabo platený flek, babička penziu), a nestačia na celkové krytie ich potrieb. Vypomáhajú si preto drobnými krádežami, na ktoré je expert najmä Osamu a rýchlo zaučil aj malého Shotu – stačí jeden malý grif, už sa do jeho ruksaku kotúľajú potrebné potraviny či drogéria.
Tak sa pretĺkajú životom, kým nenatrafia na malé dievčatko Yuri, ktoré v jeden mrazivý večer zavíta do ich príbytku a postupne si ju adoptujú. Príchod Yuri je len prvá epizóda, čaká nás ďalšie obdobie, kedy sledujeme ako sa rodina snaží prežiť napriek okolnostiam (zdravotné postihy, hrozba výpovede). Nie sú to nevídané chvíle, no pre nich sú neraz zlomové a vždy sa musia prispôsobiť novej situácii. No aj počas nich si dokážu nájsť nádherné momenty života, ísť na výlet, schovávať sa pred letnou búrkou – skrátka žiť akosi naplno.
|
|
Na tomto mieste sa patrí podotknúť ďalší fakt. Kriminalita je v Japonsku veľmi nízka a drvivá väčšina krajiny je úplne bezpečná – platí to aj pre Tokio na rozdiel od iných metropol. Už samotný príbehový kontext (zlodeji v Japonsku) je samotný paradox – nečakáte, že v tejto krajine sa kradne a preto ste aj zvedaví, ako krádeže prebiehajú a kto sa ich musí dopustiť. Sú to celkom sympatické postavy, ktorým veríte núdzu a Kore-eda nám akoby ukazuje odvrátenú tvár Nipponu. Možno je to len súhra faktorov, že táto rodina sa ocitla v mixe neprajných vplyvov, nízkych príjmov a miestami až existenčnej krízy. Nevidíme ich v húfnych počtoch, no napriek tomu máme pocit, že podobných famílií môže byť oveľa viac, hoci sa nestretávajú, zrejme existujú niekde tam vonku. Kore-eda šikovne postavil kontrasty tam, kde ich nečakáte – v krase i chudobe, správnosti a zločinu,
Scenár vyzerá tri štvrtiny času ako zoskupenie epizód, neskôr si vyberá jednotlivé postavy a vykreslí ich (Osamu a jeho slaboduchý vzťah k práci, makajúca Nobuyo ako obeť systému, babička držiaca rodinu pokope, Shoto a Yuri ako nevinné deti, ktoré prepadajú chuti kradnúť, záhadná Aki si robí čo chce). Filozofia každej z nich nie je zatracujúca, možno miestami až obdivuhodná a niektoré repliky sa ťažko vyvrátia („ak človek nežiada pri stratenom o výkupné, nejde o únos“). Pritom je krásne ako nám epizódy naplno popíšu postavy v konkrétnych hraničných situáciách. Nemajú to ľahké dospelí, ani deti – Shoto a Yuri sú dvojitými obeťami systému, lebo nezapadli do bežnej spoločnosti a v tomto kolorite zrejme tiež nebudú môcť vydržať dlho. Sami sa pýtate, ako dlho môže táto „idylka“ vydržať.
|
|
Nie navždy, preto finálna štvrtina ponúkne gradáciu námetu a najmä dokreslí pozadie istých udalostí i postáv. V tých minútach potrebujete byť pozorní, aby vám neunikol ani malý detail – vysvetlenie sa zdá byť skratkovité, Kore-eda neukáže všetko, no veľa vecí do seba zapadne, strašne veľa pochopíte naraz a po tomto momente už v deji nebude nič ako predtým. Kľúčová sekvencia netrvá veľa, no dáva celku cenné body navyše, lebo naplno akcentuje isté japonské tradície – a zároveň otvorí nové dilemy.
Epilóg sa potom nesie v odlišnom duchu. Takmer mení žáner a dovtedajšiu atmosféru za tesnejšiu a opäť vám dá samým divákom zvážiť, či to riešenie bolo vhodné alebo sa v ňom stále nájde priestor na iné. Osud štuchá hrdinov ďalej, vy ostávate na lavici svedkov a hoci prajete hrdinom lepší život, už smerujú niekam ďalej. Dostali ste odpovede na isté otázky a už sa pohnete tiež. Koľko odhodlania si pýta človek v núdzi? Kedy prekročí tieň zločinu nevinný človek? Koľko ľudskosti sa nachádza v tých obyčajných situáciách? Čo vám niekedy chýba ku šťastiu? Ako by ste sa na ich mieste zachovali vy?
Manbiki kazoku (Japonsko, 2018, 121 min.)
Réžia: Hirokazu Koreeda. Scenár: Hirokazu Koreeda. Hrajú: Kirin Kiki, Lily Franky, Sôsuke Ikematsu, Sakura Andô, Yôko Moriguchi, Mayu Matsuoka ...
