NÁVRATY: ZVONY PRE BOSÝCH

Stanislav Barabáš rozohral hru bazírujúcu na odlišnosti a vzájomnej konfrontácii ľudského charakteru. Ako hlavnú tému sa rozhodol zobraziť „vzájomné vzťahy ľudí s rôznymi povahami, s rozdielnou životnou filozofiou a rozmanitými osudmi, spojených spoločným putom pudom sebazáchovy.“ 5 Za cieľ si vytýčil vykresliť psychiku postáv na pozadí deštrukčnej moci vojny. „Vo filme nie sú boje, ani vojenské operácie. Ide predovšetkým o ľudí vo vojnovej situácii, a to, ako sa v nej zachovajú, premýšľajú, aké ľudské normy zostávajú vlastne večne platnými aj v tých najhroznejších chvíľach. Film chce byť teda pohľadom do vnútra človeka, snaží sa ukázať pravdivo a citlivo jeho reagovanie na všetko to peklo okolo neho.“ 6

Barabáš pritom zostáva verný dôveryhodnému charakteru postáv, nie veľkých bojovníkov, ale obyčajnému človeku so všetkými jeho nedostatkami, túžbami a zúfaniami. „(...)nie je to vojna hrdinov, ale vojna ľudí bojujúcich za svoju sebazáchovu(...)“ 7 Stašek predstavuje typ silného muža, ošľahaného vojnou, apatického voči všetkému a všetkým. Nič ho nedokáže prekvapiť a všetko vidí z toho praktickejšieho hľadiska. Andrej naopak pôsobí dojmom nerozhodným. V mnohých situáciách váha, nechá sa vyprovokovať a je stále schopný vojnu vnímať i po emocionálnej stránke.         

Mladý zajatec Hans má o dva mesiace 17rokov. Predstavuje typ oddaného branca nemeckého vojenského systému, ktorý dokonale pozná svoje práva a zákony vojny, no jeho odvaha pôsobí skôr detinsky a naučene, než obdivuhodným dojmom. Ernest Štric jeho charakter porovnal s ostatnými mužskými postavami takto: „V Zvonoch pre bosých mu (Barabášovi) hrdinovia dorástli, zostal iba nemecký výrastok, napoly vojak a napoly dieťa, ktorého svet dozrieva prirýchlo pod dotykmi drsnej a nemilosrdnej ruky vojnových udalostí.“ 8 Vojna, i keď je všadeprítomná a postavy sú situované do jej dozvukov nemá vo filme vedúcu a hmatateľnú rolu. „...o válce víme jen tolik, že existuje, že je na konci svých sil, a tito lidé se shodou různych okolností dostali do ozubených kol její poslední fáze.“ 9 „Ak hovorím vojna, nemyslím tým jej hmatateľné prejavy. Nevystupuje tu totiž v podobe ozbrojeného stretnutia. Figuruje mimo rámca deja, len naň vrhá tieň, určuje reagovanie postáv. Neskúmajú sa jej formy a prejav, ale jej- áno, inak to ťažko povedať, dopad. Vo vojne sú si nepriatelia anonymní, tu si vidia do tváre.“ 10 

Zatiaľ, čo prvá časť filmu prebieha v čisto mužskej zostave, v druhej polovici filmu vstupuje do deja žena. Verona, servírka z mestskej vinárne prichádza ako ďalší člen bizarného spolku, rovnako a predsa iným spôsobom poznamenaná dôsledkami vojny. Jej prioritným žiaľom je strata svadobnej výbavy ukrytej v horách a stratené nenavrátiteľné mladé roky. Nenávidí vojnu, ktorá ju obrala o mužov. Verona, v podaní poľskej herečky Ewy Krzyzewskej (Popol a diamant) prináša do filmu výrazný obrat a feminíne prvky. Význam jej vstupu do filmu prijali kritici svojským spôsobom. „Jej príchod má cez tzv. „ženský prvok“, vojne bytostne nepriateľský, rozšíriť filozofiu filmu do konečnej hranice, spečatiť ju nezvratnosťou.“ 11 Pre mnohých sa však jej prítomnosť vo filme stala skôr rušivým a deštrukčným prvkom diela, než pozitívnym prínosom:  „Ale pak zasáhne rušivě do děje další postava- číšnice Verona. Autoři zřejmě  nevěřili v „celovečerní“ nosnost své myšlenky i malého okruhu postav- a tak dost nešťastně přimíchali do zápletky to, co se v poslední době stalo módním- totiž erotiku.“ 12 „(...)a napsali pro ni pasáž zcela neorganickou, jejíž motiv není vůbec originální.(...)Tím porušili celou stavbu a i když se nakonec k původní myšlence vráti, účin je nutně oslaben.“ 13

Pavol Branko sa o vstupe ženy do deja vyjadril: „Čo mu (filmu) musíme zazlievať je, že ten typus a naturel ženy prekrýva základné myšlienky filmu inými motívmi, okrajovejšími. Hoci v zámere mohlo ísť o dotiahnutie centrálnej témy, vo výsledku ju to zaháňa do úzadia, odkiaľ sa opäť vynára až v závere.“ 14. Verona je typ poddanej, radodajnej, v už nič nedúfajúcej ženskej bytosti, neustále však túžiacej po láske a nehe. Stašek je muž momentálne túžiacej po žene. Obaja sú si vedomí možného blízkeho konca, tak konajú.  „(...)Vzťah ženy a partizána nie je veľmi nepodobný dnešným vzťahom muža a ženy, ktoré sú zrýchlené, a preto poznačené erotikou na úkor citu. Patrí do kategórie rýchlych lások, ktoré vznikajú z pocitu, že je málo času, preto treba všetko prežiť už dnes a nenechávať nič na zajtra.“ 15 A tak sa naskytá zvláštny obraz v prostredí neútulného bunkra, kde zima a vlhko len stupňuje stiesnenosť a nepríjemnosť danej situácie. Dvaja milenci, plačúci Nemec a blúzniaci Andrej- všetci spoločne v jednej miestnosti, bez možnosti úniku z chladného objatia hôr, hľadajúc opojenie a krátkodobé potešenie v alkohole.

Mnohí kritici vyčítajú nedokonalosť tohto filmového diela priamo predlohe Ivana Bukovčana. Rudolf Hassman sa pre Mladú tvorbu vyjadril: „Mohol vzniknúť skutočne veľký film. Nestalo sa tak. Vznikol iba dobrý film. Príčinou, ktorá k tomu viedla, sú nedostatky v scenári.“ 16 Kameník zas filmu vyčítal jeho povrchnosť a neoriginalitu: „V predlohe, v obsahu niet ozajstného, hlboko ľudského konfliktu, ktorý by zo sfér ľudskej imunity objavne siahol do filozofickej a spoločenskej roviny.“ 17 Negatívny postoj k filmovému scenáru však vyrovnáva kritikmi oslavovaná záverečná scéna: „Vrcholná scéna nastáva v závere filmu, keď všetkých chytí nemecká hliadka. Je to scéna veľkého morálneho a etického pátosu, akú sme hádam v slovenskom filme ešte nevideli. Je to silná scéna, na ktorú by mohli byť hrdí aj najväčší majstri filmového plátna.“ 18 Stretnutie partizánov s nemeckými vojakmi jasne naznačuje koniec. Staškova vyrovnanosť sa ostro konfrontuje so strachom a panikou ďalších troch postáv.                                        

Krutosť a nezmyselnosť vojny a možná necitlivosť a otupenosť ľudského charakteru potvrdzuje jednoduchá odpoveď „Neviem“ nemeckého nadporučíka na otázku, či muselo prísť k smrti chlapca. Na chrbte sa hompáľajú čižmy. Tento krát však vyzuté vlastnoručne ich niekdajšími majiteľmi. “Lebo Nemci čižmy nevyzúvajú.“ Je to paradox. Tak ako sa film začína, tak aj končí, len chrbát nosiča sa zmenil. A tak ,citujúc Richarda Blecha: „Film je teda tu, zaujímavý, polemický a polemizujúci film. Môže mať veľa prívržencov i dosť odporcov. S umením, ktoré nechce pôsobiť iba jednoznačnou okrasnosťou, ktorému o niečo ide, je to vždy tak.“ 19