DA VINCIHO KÓD

Za veľmi dobrú časť považuje úvod filmu. Nastolenie zaujímavého prostredia, téma záhad, smrť a samozrejme - hrdina. To všetko funguje výborne a keby Da Vinciho kód vydržal v tomto smerovaní, bol by veľmi dobrý.

Žiaľ, záhada sa rozrastá do komplikovaných rozmerov a film ako vizuálne umenie stále viac ustupuje dialogickému pásmu za sprievodu obrázkov. Je toho tak veľa, čo (ne)treba vysvetliť, že postavy prichádzajú na plátno s jediným cieľom – odrecitovať svoje posolstvá. V určitom momente to začína byť až komické. Napríklad, keď je Hanks odsúdený krčiť čelo a čakať, kým Tautou vyrozpráva ďalšiu časť príbehu. V tomto mi DVK pripomenul prvý diel Harryho Pottera. Mimoriadne doslovná adaptácia, veľká dominancia knihy. Som presvedčený, že odvážnejší rez dielom by filmu veľmi pomohol. Predsa len je rozdiel čítať a vidieť a nie vždy bol tento rozdiel zohľadnený.

Opakujem, je to škoda, pretože film mohol byť zaujímavý. Takto jeho ústredné postavy (napriek tomu, že nezlezú z plátna) zostávajú akési neurčité a ploché. Bez ohľadu na Hanksovu klaustrofóbiu a „Améliino“ ťaživé dedičstvo spomienok sú obe postavy bez vzájomnej iskry, bez vnútorného priestoru a bez duše. Tvrdia o sebe veci, ktoré im nemáme dôvod veriť. Príjemnou výnimkou je záverečná „skúška vodou“, ktorá bola celkom milá a vtipná z ľudskej stránky (rozumej: z hľadiska prežívania postáv a vyrovnávania sa so svojím osudom).

Vrcholom filmu z hľadiska hereckých výkonov, atmosféry a rytmu je nesporne príchod ústrednej dvojice k bohatému šľachticovi. Sir Leigh Teabing v podaní Iana McKellena (Gandalf, Magneto) je skvelý. McKellen dodal svojej postave fanatika na legendy o svätom grále, atmosféru postavy kdesi okolo Dona Quichota a jeho zapálenie pre vec, jeho barle a jeho vysvetľovanie ďalšej úrovne záhady bolo úplne namieste. Žiaľ, išlo snáď o poslednú pozitívnu vec v celej snímke.

Od úteku zo zámku začína byť film nielen mimoriadne popisný a schematický, ale i neúnosne dlhý. Pre hľadanie finále (kto je dobrý a kto nie) a pointy (čo je „To“) sa neúnosne dlho posúvame z miesta na miesto a všetko dobré, je rozbíjané na prach. Človek, ktorý vie tajné mená strážcov a časť ich rituálov, nevie, či vo veľkom chráme sú pochovaní rytieri alebo nie. Jean Reno a Alfred Molina, ignorovaní po celú časť filmu, sú prinútení k megatrápnym replikám typu: „Využili ste ma!“ a „Všetkých nás využívajú!“. Posledná pol hodina sa neuveriteľne vlečie a zhadzuje film o kategóriu nižšie. Ak je niekto šokovaný záverečnou pointou, možno mu to nevadí, ale keď to človek tuší od polovice filmu (ak samozrejme nečítal knihu), je to naozaj zbytočné...

Keď producenti a štúdio vytvárali staff filmu urobili jeden – dva výborné ťahy (McKellen, Zimmer),  niekoľko normálnych až schematických ťahov (Hanks, Bettany, Molina, Tautou, Reno) a jednu nevydarenú voľbu – režiséra Rona Howarda (Apollo 11, Čistá duša, Druhá šanca). Absolútne neautorský, priemerný vklad Howarda z pozície režiséra zostal pri neinvenčnom pomalom tempe a obrazovej doslovnosti (nielen flashbacky do minulosti).

V prípade sebamučenia Silasa som si nemohol nevybaviť Umučenie Krista od Gibsona. Vidno, že obe strany barikády používajú „moderné“ (povrchné) zbrane. Tak, ako nerozumiem, ako gibsonovská krv môže niekoho naučiť veriť, nechápem, že tá od Howarda môže otriasť vierou.