PREVIEW: ZÁSTAVY NAŠICH OTCOV |
PREVIEW: ZÁSTAVY NAŠICH OTCOV |
Ako sme vám už avizovali minulý týždeň, dnes sa bude naša pozornosť sústrediť na druhý z dvojice vojnových filmov Clinta Eastwooda, mapujúcich masakru, ktorá sa pred 61 rokmi odohrala na japonskom ostrove Iwo Jima. Tentoraz nás však bude celý konflikt zaujímať z pohľadu mariňákov americkej armády.
Na začiatku bola fotka. Na nej šesť odvážnych mužov, vojakov, ktorých banálny rozkaz vztýčiť vlajku na čerstvo dobitej hore Suribači, južného cípu ostrova Iwo Jima, preslávil natoľko, že sa z nich zo dňa na deň stali legendy a oslavovaní hrdinovia. Títo nositelia nádeje pre americkú verejnosť však vedia, aká je skutočná pravda. To, čo pre matky bojujúcich synov znamenalo vieru v krajšiu budúcnosť, bolo pre týchto pešiakov nič neznamenajúcou formalitou uprostred krvilačného boja. Každopádne, svoj význam toto divadlo malo. Keď sa konečne znehodnotené zvyšky japonskej armády začali nútene sťahovať do útrob jaskýň tajomného ostrova, prišiel rozkaz z hora, podľa ktorého musela šestica adeptov z fotky bezpodmienečne opustiť front.
Konflikt si však medzitým vybral svoju krutú daň, keď si zobral životy presnej polovice zúčastnených pri vztyčovaní americkej zástavy. Zvyšná trojica v zložení John “Doc“ Bradley (Ryan Phillippe), Ira Hayes (Adam Beach) a Rene Gagnon (Jesse Bradford) viac-menej z donútenia nastupuje na spletitú cestu mítingov naprieč celou Amerikou, počas ktorej si budú môcť zástupy zvedavcov zblízka obzrieť svojich „hrdinov“, potriasť si z ich pravicami a dozvedieť sa, že narukovanie do armády nemusí byť zlým ťahom. O tom, aký mala táto kampaň význam (ak vôbec nejaký mala), a aké strasti prináša so sebou vojna, sa dozvedáme z memoárov tej najkompetentnejšej osoby.
James Bradley, Johnov syn, zozbieral a dôkladne zaznamenal spomienky svojho otca a aj napriek pôvodne inému zámeru, začiatkom nového milénia spoločne s Ronom Powersom vydal knihu pod názvom Zástavy našich otcov. Kniha v citlivých detailoch odráža pocity priameho svedka celej udalosti a vďaka svojej reálnosti vydržala úctyhodných 46 týždňov na prvom mieste najpredávanejších kníh v Amerike. Film úzko kooperuje s hlavnou myšlienkou knihy, kde je kostra príbehu postavená na odhaľovaní otcovej pravdy z pohľadu jeho syna. „Nikdy som sa nechystal napísať knihu. Chcel som len zistiť, prečo bol môj otec ticho. Rozhodol som sa napísať knihu preto, lebo som si uvedomil, že aj napriek tomu, že všetci poznajú fotku, nikto nepozná príbeh, ktorý sa k nej viaže.“
Kniha sa ešte ani poriadne nestihla ohriať na pultoch kníhkupectiev a už začala neľútostná honba za právami k jej sfilmovaniu. Tú česť nakoniec získal Steven Spielberg, a práve v tomto období sa o knihu začal zaujímať aj jeho dlhoročný kamarát Clint Eastwood: „Spomenul som Stevenovi, že sa mi to veľmi páči a nechal som to visieť vo vzduchu. Potom, pred niekoľkými rokmi sme sa stretli na jednom večierku a Steven sa ma spýtal, že prečo by sme to nespravili. Navrhol mi, že ja to celé zrežírujem a on bude film spoločne so mnou produkovať. Tak som si povedal, že to teda spravím.“
Od tejto chvíle sa stala kniha Zástavy našich otcov Eastwoodovou modlou. „Je tam viacero príbehových línií a tie robia knihu zaujímavou. A samozrejme sú to aj fotografie, ktoré zhotovil Joe Rosenthtal. Niečo na nich je. Nikto nevie, čo to je, okrem toho, že tam chlapci niečo robia, vztyčujú stĺp- to je možno pohľad, ktorí majú zúčastnení na fotografii. No v roku 1945 to symbolizovalo vojenské úsilie. Ako kontrapunkt k jednej z najkrvavejších bitiek vo vojne, obrázok znázorňuje o čo vlastne išlo, kvôli čomu bojovali. A potom, keď zistíte, čo sa stalo týmto chlapcom, ako sa z bitky dostali a ako oživujú spomienky na svojich cestách, zrazu vás zachváti celé množstvo emócií, uvedomujúc si, že mali 19, 20, 22 rokov.“ Do pripravovaného projektu sa Eastwood položil celou dušou a postupne, do posledných detailov preskúmal skryté súvislosti, ktoré stáli na pozadí bitky o ostrov Iwo Jima. Potrebné medzery zaplnil aj vďaka stretnutiam s priamymi aktérmi celej vojny, a to ako z americkej, tak aj z japonskej strany. Vtedy dosiahol absolútne presvedčenie o tom, že vyrozprávať príbeh len z jednej strany stačiť nebude. Preto takmer súbežne so zástavami vznikala dvojička Listy z Iwo Jima.
Spracovanie knihy nakoniec padlo pod taktovku dvojice osvedčených scenáristov, Paula Haggisa (Crash, Million Dollar Baby) a Williama Broylesa mladšieho (Mariňák, Apollo 13, Polárny expres). Tí si v prvom rade pochvaľovali samotnú spoluprácu s režisérom, vďaka nemu vraj na pľaci panovala tá správna „filmárska“ atmosféra. O svojom rozhodnutí, zveriť film do Eastwoodovej opatery, nepochyboval ani samotný Spielberg: „Počas 35-tich rokov odkedy som prvýkrát Clinta stretol som mal možnosť pozorovať jeho rozsiahlu, presvedčivú a majstrovskú prácu. Podstata jeho práce, v jeho témach a náladách nemá v modernom svete filmu konkurenciu.“
Niečo pravdy na tom určite bude. Onedlho 77 ročný Eastwood sa totiž na filmovom poli pohybuje niekoľko desiatok rokov a dosiahol nejedno ocenenie za svoj celoživotný prínos do svetovej kinematografie. Zatiaľ, čo jeho herecká kariéra v ostatných rokoch nazastaviteľne odplávala na vedľajšiu koľaj, réžia je ešte stále tým správnym zdrojom jeho potreby, zanechať odkaz ďalším generáciám. Rôznorodosť jeho spracovaných tém z neho činní súčasť skupiny najväčších filmárskych osobností, a to je podľa mňa dostačujúci dôvod na dvojitú návštevu kina.