SYLVESTER STALLONE

Vďaka celoplošnému nadaniu v športovej oblasti získal možnosť študovať na americkej univerzite sídliacej vo Švajčiarsku. Nech už jeho aktivity smerovali kamkoľvek, rozhodujúcim faktorom štúdií sa napokon stala jeho účasť na školských divadelných hrách. Tu nadobro privoňal svetu herectva a táto novodobá vášeň ho prinútila k podaniu prihlášky na Univerzitu v Miami, kde nakoniec úspešne absolvoval odbor dráma. Hneď na to sa rozhodol skúsiť šťastie vo svojej domovine, preto nabral kurz New-York. Písal sa rok 1969.

Začiatky bývajú ťažké, a táto pravda sa ešte viac odzrkadlila v živote Sylvestera Stalloneho. Ten neúspešné filmové castingy riešil po svojom. Na striedačku svoj voľný čas vypĺňal buď podradnými rolami na divadelných doskách, alebo prácou barmana v zabudnutých krčmách. Snaha uspieť ho nakoniec dohnala k prijatiu hlavnej úlohy vo filme The Party at Kitty and Stud´s (1970), toto čistokrvné porno je zároveň aj najväčšou hanbou jeho kariéry. Preto prvým väčším, no absolútne nevýrazným úspechom, sa stala až o rok neskôr minirolička (bez vlastného mena) v novinke, vtedy ešte pomerne málo známeho, Woodyho Allena, Banáni, kde si zahral jedného z násilníkov v metre. Obdobie hľadania sa nemalo konca kraja a nakoniec vyústilo v šokujúce preobsadenie jeho role v Coppolovom Krstnom otcovi, tesne pred začiatkom nakrúcania. V jeho živote mala táto nepríjemná skúsenosť priam deštrukčné následky, oporou sa mu však stala jeho prvá manželka, občasná herečka Sasha Stalloneová, za slobodna Czacková, ktorá mu postupne porodila dvoch potomkov a stihla si aj zahrať bezvýznamnú úlohu v treťom pokračovaní Rockyho. Jedenásť rokov trvajúce manželstvo však nakoniec stroskotalo kvôli druhorodenému synovi Seargeohovi (trpí silným autizmom). Ale vráťme sa kúsok späť. 

Krátko po svadbe sa dvojica rozhodla presťahovať do centra filmového diania – Los Angeles. Nové mesto, nová nádej, nové nápady. Platilo to aj v prípade Sylvestera Stalloneho, ten začal čoraz viac koketovať s myšlienkou spracovania obzvlášť silného príbehu s prvkami autenticity. Nakoniec dal dokopy niektoré fragmenty zo svojho doterajšieho života (taliansky pôvod jeho hrdinu, blízky vzťah k športu a bitkám, túlanie sa po baroch, nevýraznosť, snaha o presadenie sa, mesto Philadelphia) a vznikol scenár po ktorom, ako supy skočili aj samotné filmové spoločnosti. Projektu sa ujal „béčkový“ filmár John G. Avildsen, a ten ani na minútu nezaváhal nad obsadením hlavnej úlohy. Voľba samozrejme padla na Stalloneho, s rolou nadobro zžitého. Film dosiahol na svoje pomery až megalomanský úspech, keď len v samotnej Amerike tržby prevýšili magickú čiastku sto miliónov dolárov. Na sucho neobišiel ani samotný Stallone, okrem toho, že sa konečne preslávil, bol nominovaný aj na (vtedy) hodnoverného Oscara. Dokonca len ako tretí človek v histórii sa mohol pochváliť tým, že bol v jednom roku nominovaný tak za scenár, ako aj hlavnú mužskú úlohu (pred ním to dokázal len Charles Chaplin s Diktátorom /1940/ a Orson Welles s Občanom Kaneom /1941/).

Úspech Rockyho vzbudil eminentný záujem o „Slyovu“ osobu, ten nezaháľal a pustil sa do príprav pokračovania. To nenechalo na seba dlho čakať. Už o tri roky sa mohli diváci tešiť z návratu vzrastom nízkeho, za to odvážneho bojovníka v tesnom ringu. Zmena sa týkala aj režisérskej stoličky. Rocky Stalloneho napĺňal až natoľko, že cítil potrebu rozprávať príbeh vlastným spôsobom a tempom. Štúdio preto odkleplo jeho žiadosti podieľať sa na filme konečne aj ako režisér. Rocky 2, 3 a 4 (1979, 1982, 1985) sa síce tešil slušným tržbám, no k prvému dielu privoniaval len z patričnej vzdialenosti. Aj napriek tomu sa Rocky – Stallone mohol tešiť státisícom verných fanúšikov, ktorých si získal jeho čestný hrdina.