POKÁNIE |
POKÁNIE |
Príbeh o “nevinnej” a hlúpej detskej lži, ktorá poznačila životy mnohých. O Briony, ktorá tú lož vyriekla, a o Robbiem, ktorý sa stal jej priamou obeťou. O Cecilii, o pani Turnerovej, Lole Quinceyovej, Paulovi Marshallovi a ďalších, ktorí na následky klamstva doplatili. Príbeh o pochopení, ktoré prišlo príliš neskoro, aby “odpusti” malo nejakú silu či význam. Ian McEwan napísal knihu. Christopher Hampton z nej vytvoril scenár. Joe Wright podľa neho zrežíroval film. Na vás je teraz rozhodnutie, či Pokániu venujete pohľad.
Joe Wrigth sa do povedomia zapísal ako režisér krehkej adaptácie románu Jane Austen Pýcha a predsudok. Na plátno sa preniesla atmosféra milostných trápení a náklonností pomaly bublajúcich pod vrstvou dobových zákonov, zvykov, slušností a ešte aj bežných ľudských predsudkov a omylov z pýchy. Ukázal, že skutočne vie viesť hercov, voviesť ich do momentu, do výrazu s presnosťou na pohyb svalu, rozumie si s kameramanmi, s hudobnými skladateľmi. V Pokání postupuje o nejaký ten schodík vyššie.
Zvláštnym a pútavým spôsobom Pokánie v sebe spája anglickú tradíciu literárnych adaptácií, nadväzuje na ňu, no zároveň istými momentmi posúva svoj štýl niekam k súčasným hollywoodskym blokbasterom. Avšak tam, kde ich štýl smeruje k fyzickej, ohlušujúcej sile, Pokánie z neho dostáva intenzívny pocit, náladu, zimomriavky. Vďaka nim pod rúškou jemnej milostnej romance skrýva silu, akýsi postupný rez britvou, ktorý by miestami, v závislosti od diváckej otvorenosti, mohol byť až fyzický. Vychádzajúc z McEwanovho románu tak, že prevzaté scény sa len v malých detailoch líšia od predlohy, je Pokánie nenápadné, silné, jemné, vášnivé a zároveň ticho brutálne, cynické a kruté. Je krásne.
Medzi prvými vecami, ktoré si pri jeho sledovaní uvedomíte je sila zvuku. Prelínanie sa hudobných motívov a “skutočných” zvukov klepotu písacieho stroja, buchnutia dverí, brnknutia, výkriku. Zvýraznenie dôležitých zvukov – zvukov, ktoré majú nasmerovať oko istým smerom, ale tiež zvýraznenie zvukov pre to, aby sa stali fyzickejšími, aby ich divák naozaj precítil. Kroky, ťukot hrany listu, dych. Zvuk sa stáva skutočne rovnocenným obrazu, podporuje ho, no zároveň buduje akúsi svojskú líniu, tak trochu podrývačskú. Samotná hudba Daria Marinelliho je jemná, krehká, s dôrazom na rytmus (dažďových kvapiek). Do takmer tichých momentov sa vkrádajú zvuky “vnútorného sveta”, alebo spev, či už hymnus alebo krčmová vojenská odrhovačka. A je tu ešte aj ticho a šum mora.
Popri zvuku je navigátorom diváckej pozornosti, klasicky, obraz. Podobne, ako pri zvuku, aj v obraze sú často preferované detaily. Sú to jednak drobné veci v obraze – včela či sponka, slúžiace ako stopy vedúce pozornosť ďalej. Ale aj detailné a polodetailné zábery použité na zintenzívnenie momentu, momentálnej emócie. Počiatok filmu je vyskladaný zo zbierky vnemov, postrehov, ktoré občas “naruší” priestranná, otvorená scéna. Ich strihová skladba navodzuje hlad po ďalšom obraze, po ďalšej informácii o postavách, o ich vzťahu, o ich osude. Akoby film bol knihou a divák netrpezlivo očami hltal každé jedno jej písmenko. Raz akoby stál v príbehu a vnímal, čo sa okolo neho deje, inokedy ostáva “nad” a pozoruje dianie v celej jeho ploche. Predlžovaním záberov si Pokánie buduje odstup, diváka necháva do svojho sveta nazerať zvonka. Týmto sa nádherne vyhne hrubým nátlakom na city, vydieraniu. Nechá príbeh plynúť a divák nech súdi sám po tom, čo bol v úvode “členom spoločnosti”.
Z opisov činnosti, z “mechaniky” premýšľania, spomínania či uvedomovania si, popísaných v knihe občas aj na pár stránkach, sa stali neuveriteľne hravé obrazové strihové sekvencie. Svetlo je mäkké, jemne difúzne pri pohľadoch na Ceciliu, s ľahko preexponovanou bielou. Postupne sa mäkkosť obrazu daná jasnosťou svetla vytráca, ustupuje temnejším odtieňom a napokon sa stáva “obyčajným”. Kratšie zábery sa striedajú s dlhšími celkami, prípadne až kamerovými orgiami, v ktorých si kamera Seamusa McGarveyho vychutnáva niekoľkominútové výjavy nasnímané na jeden nádych. Kopíruje tak postupné vytrácanie sa rozprávania vo výjavoch a jeho prechod do relatívne plynulého, nechávajúc čas na postupné vnímanie obrazov. Svetlo scén zostáva viazané na atmosféru, na tú-ktorú sekvenciu, bez ohľadu na radenie scény.
To, čo sa spomenulo v predchádzajúcich odsekoch o krehkosti, spod ktorej sa občas vynorí prízvuk, platí pre celý film. Vďaka hudbe a snímaniu pôsobí nevinne, ako letný piknik na anglickom vidieku. Ale ako je známe o anglickom počasí, dážď a búrka na seba nedávajú dlho čakať. Pokánie má veľmi málo času na to, aby ukázalo intenzitu vzťahu tak, aby bola citeľná intenzita následkov tej jednej vety. Len pár scén však stačí, aby vydržali počas celého filmu, živené krátkou spomienkou, šepotom.
Ako vo veľa prípadoch, aj v Pokání detaily, zvuky, ruchy, svetlo, repliky, opakované hudobné motívy dostávajú zmysel postupne. Je len logické, že samotný záver prináša posledné z potrebných informácií, štýlom oprosteným od krásy predchádzajúcich sekvencií. Jednotlivé sa spájajú do väčších celkov a naberajú na intenzite jednak obrazovej, hudobnej, ale aj sile poznaní a odhalení, ktoré divákovi boli poskytnuté.
Pokánie je jeden z filmov, ktoré si možno vychutnávať postupne, no skutočne vychutnať až pri úvodnom tichu záverečných titulkov. Všetko má svoj čas, svoje načasovanie a verte, či nie, aj asi dva hrubšie zlomy v štýle majú svoj dôvod.
Atonement (VB/Franc., 2007, 130 min.)
Réžia: Joe Wright. Scenár: Christopher Hampton (podľa novely Iana McEwana). Kamera: Seamus McGarvey. Hudba: Dario Marianelli. Hrajú: Keira Knightley, James McAvoy, Saoirse Ronan, Romola Garai, Vanessa Redgrave (a ďalší).