CINKA PANNA |
CINKA PANNA |
V réžii Dušana Rapoša (všetky Fontány pre Zuzanu, Rabaka, Suzanne) prichádza do kín nový slovensko/česko/maďarský koprodukčný film Cinka Panna. Dôvod na radosť? Skôr na zamyslenie sa nad tým, kam smeruje hraná filmová tvorba na Slovensku.
Už samotná propagácia filmu niečo napovedá o jeho charaktere. V dnešnom víre zobrazovania sa vnímanie obrazov stáva každodennou súčasťou našich životov. Zaujať obrazom je prvý krok k úspechu. Plagáty k filmu Cinka Panna pôsobia, akoby ich vyrobili žiaci základnej školy, ktorí sa práve učia spájať text a písmo do jedného celku. Hlavná hrdinka v popredí hrajúca na husliach, hnedosivé pozadie, blesk z jasného neba a k tomu písmo ako z titulkov osemdesiatych rokov vytvárajú dojem, že orientácia v modernom umení tvorcom nič nehovorí.
Plagát ale nie je to najhoršie, čo tento film postretlo. Úvodné filmové titulky sa nesú v rovnakom duchu a inak to nie je ani so samotným filmom. Snímka Dušana Rapoša nemá byť dokumentom mapujúcim život historickej postavy Cinka Panny. Ako sa vyjadril sám režisér dominantou príbehu má byť fakt, že hlavná hrdinka je žena s hudobným nadaním. Cinku Pannu predstavuje krásna a mladá gruzínska herečka Anna Gurji. Svojou bielou pokožkou a ebenovými vlasmi pripomína skôr Snehulienku, než rómsku primášku. Panna je emancipovaná mladá žena, ktorá sa nechce viazať a mať rodinu, žije len pre hudbu. Z pohľadu jej otca nie je poslaním ženy vyhrávanie na husliach, ale starosť o domácnosť a tak sa hrdinka dostáva do rôznych nepríjemných situácií.
Túto hlavnú dejovú líniu odsúva do úzadia množstvo ďalších postáv a drobných udalostí, ktoré film nijak neposúvajú dopredu. Namiesto dramatického príbehu sledujeme na plátne len scény zo života Cinka Panny a ľudí, ktorí ju nejakým spôsobom ovplyvňovali. Časové skoky sú unáhlené a nedovoľujú vytvoriť miesto pre hlbšiu psychologizáciu postáv. Divák si nemôže k hlavnej hrdinke vytvoriť žiaden vzťah, neprežíva s ňou „dramatické“ situácie, iba sleduje jej konanie. Dej sa síce odohráva na pozadí historických udalostí, ale ani tie nie sú pre film nijak dôležité. Násilné vtipy (napríklad s Jánošíkom) sa míňajú svojim účinkom a pôsobia skôr trápne a zbytočne.
Ďalším problematickým bodom filmu je samotné zobrazovanie Rómov. Režisér Dušan Rapoš a scenárista Ľubomír Slivka sa chceli vyhnúť diskriminácii tým, že „nechceli mať vo filme špinavých a smradľavých Rómov, ktorí rozprávajú hrdelným hlasom“. Dosiahli však pravý opak. Tým, že zobrazili Rómov len ako spievajúcich a tancujúcich romantických hrdinov, ktorí rozprávajú spisovnou slovenčinou a vo svojich vetách používajú okrídlené výrazy, akoby vymazali ich identitu. Filmu uberá na jeho dôveryhodnosti aj fakt, že hlavných rómskych predstaviteľov hrali okrem iných aj Jozef Vajda, Zuzana Krónerová, Martin Dejdar a spomínaná Anna Gurji. Skutoční rómski herci sa vo filme mihli len v epizódnych postavách.
Odhliadnuc od dejovej línie bije do očí slabá technická stránka filmu. Kamera Jána Ďuriša (Bathory) je príliš chaotická, filmu chýba priestor. Divák je nútený sledovať množstvo detailných záberov, nanajvýš polocelkov, ktoré tvoria deväťdesiat percent z celej snímky. Len málokedy sa kamera vzdiali a umožní divákovi vydýchnuť pri pohľade na nejaký veľký celok. Záhadou ostáva aj to, prečo sú niektoré zábery ostrejšie a iné zas zrnitejšie a prečo sú niektoré zábery rozmazané (možno za to môže aj chyba spôsobená pri premietaní).
Najväčším prekvapením celého filmu sú scény vytvorené kľúčovaním (proces doplnenia pozadia na zelené plátno), ktoré pôsobia akoby boli nakrútené doma pred tapetou. Pri dnešnej technike je absurdné, aby film pôsobil takto umelo. Tieto scény by v inom kontexte mohli pôsobiť ako odkazy na filmy 50. rokov, ale to asi nie je prípad Cinka Panny. Patetické dvojexpozície sú už len vyvrcholením celého nevkusu, ktorý sa prelína filmom počas 120 minút. Šľahajúce plamene spojené v jednom obraze s aktom milovania snáď majú naznačiť rómsku vášeň. Neprekonali sme už náhodou takýto štýl nakrúcania pred dvadsiatimi rokmi? Rapoš nedáva priestor na domýšľanie si, má potrebu všetko vysvetľovať. Násilné a gýčové metafory ako cválajúce kone a lietajúce bociany robia z diváka hlupáka, ktorému treba každý náznak podložiť dôkazom.
Záverečný spev Karla Gotta, ktorý len horko-ťažko vyslovuje slovenské slová, snáď už môže ostať bez komentára...
Cinka Panna (Slovensko/Česká republika/Maďarsko, 2008, 122 min.)
Réžia: Dušan Rapoš. Scenár: Ľubomír Slivka. Kamera: Ján Ďuriš. Hudba: Arpád Kákonyi. Hrajú: Anna Gurji, Martin Huba, Zuzana Krónerová, Jozef Vajda, Martin Dejdar, Balász Galkó, Lucia Gažiová, Marián Slovák, Balász Mózes a i.