|
PARANOID PARK |
PARANOID PARK |
Do našich kín prichádza údajne jeden z najlepších počinov roku 2007 (podľa prestížneho magazínu Cahiers du cinèma). Niektorým z vás možno viac napovie meno režiséra – Gus Van Sant. Ak ho však máte zafixovaného ako tvorcu Dobrého Will Huntinga vedzte, že tentoraz sa pohybuje úplne inde. Ak za druhý pól prístupnosti vo vzťahu k divákovi stanovíme predošlú trilógiu smrti (Gerry, Elephant, Last Days), Paranoid Park je niekde uprostred...
Van Sant vychádza z jednoduchej premisy: mladý Alex nechtiac zabije neďaleko skejtparku nočného strážcu. Vyšetrovanie je pre autora tým najmenej podstatným, je tu takpovediac iba do počtu. Prakticky celý film sa v sústredných kruhoch obtáča okolo Alexa. A predsa nejde o ponor do mladíkovej psychiky či duše. Tvorca tu dômyselným spôsobom rozohral veľkolepú hru skúmania povrchov a foriem, akoby ho na celej tragickej udalosti zaujímalo najviac to, ako sa javí, ukazuje Alexovi (a iným ľuďom). V rámci daného náhľadu tradičná kauzalita (príčina – následok) nemá miesto. Teda nie že by ju Van Sant negoval, len ju neukazuje. Skôr sa snaží evokovať viacero možných uhlov pohľadu, hoci je jasné, že vec nikdy nemôžeme v jednom momente vidieť zo všetkých strán.
|
|
|
Zo základnej metódy sa rodí príznačná estetika a tá určuje celkový tvar diela. Tak napríklad čas: jeho plynutie je narušené, drobné čriepky sú ukladané vedľa seba mimo rámca následnosti. Nie je dôležité, čo bolo predtým a čo potom, udalosti sú na časovej osi poprehadzované. A ďalej, ako som už naznačil, niekedy vidíme jeden útržok opakovane, no vždy z (aspoň trochu) odlišnej perspektívy. V kombinácii s deformáciami „normálneho“ toku času (spomalenie, ...) začíname nadobúdať dojem, že sa spolu s Alexom pohybujeme mimo času v zmysle trvania.
Van Sant okrem toho využíva širokú škálu výrazových prostriedkov a dosahuje tak špecifické výsledky. Zastavme sa na chvíľu pri obrazoch: kombinuje tu mimoriadne čisté, priam až sterilné zábery (napríklad keď Alex kráča školskými chodbami) s hrubo zrnitými zábermi evokujúcimi textúru videí skejtbordistov. Dôraz je neustále kladený na povrch: nejde o to snažiť sa nazerať za, pod či nad obraz, ale všimnúť si zmeny v jeho povrchovej úprave. Okrem toho, zaujímavých kontrastov sa dočkáme aj keď zoberieme do úvahy väčšie celky, trebárs žánre: scéna úmrtia strážcu pôsobí akosi nepatrične, máme pocit, že sem vpadla odinakiaľ. Tiež je to povrch, čo naznačuje nemiestnosť výjavu, ale na inej rovine.
|
|
|
Za zmienku stoja ešte hudobná dramaturgia a herecká práca mladučkého Nevinsa v hlavnej úlohe. Pri prvom menovanom sa obmedzím na konštatovanie mimoriadne eklektického výberu (útržkov – od melódií Nina Rotu po pesničky Elliotta Smitha, pričom dôležité je aj ich použitie v jednotlivých scénach). Čo sa týka Nevinsa, odhliadnuc od historky o tom, že Van Sant ho našiel na stránkach sociálnej siete MySpace, je naozaj zaujímavé, ako s ním dokáže pracovať. Hoci Nevins používa takmer neustále jediný mimický výraz, pôsobí pomerne isto, a to je pri relatívne dlhých záberoch jeho tváre celkom pozoruhodné. Nedochádza u neho k zaváhaniam, nemáme pocit, že by sa cítil pred kamerou nesvoj. Naopak, dokáže s ňou vynikajúco „komunikovať“.
O Paranoid Parku by sa dalo hovoriť ešte dlho. O (nielen na americké pomery) dlhých záberoch či o morálnom rozmere a vyznení diela. O narácii či o spôsoboch vytvárania významov. A tak ďalej a tak podobne. To však nie je teraz dôležité (ale diskusia je otvorená). Film má moje odporúčania, hoci je určený pre vkusom a názorom vyhranenú skupinu divákov. Tú by mal uspokojiť, ponúknuť priestor na debatu a možno dokonca chuť vidieť ho ešte raz. Stojí to za to.
Paranoid Park (Francúzsko/USA, 2007, 85 min.)
Réžia: Gus Van Sant. Námet: Blake Nelson – kniha. Scenár: Gus Van Sant. Kamera: Christopher Doyle, Rain Li. Strih: Gus Van Sant. Hrajú: Gabe Nevins, Daniel Liu, Taylor Momsen, Jake Miller, Lauren McKinney
