|
ANTICHRIST - EXKLUZÍVNA RECENZIA |
ANTICHRIST - EXKLUZÍVNA RECENZIA |
FILM BUDE PREMIÉROVO UVEDENÝ NA FEBIOFESTE 2010
Informácia o škandále pri uvedení nového filmu Larsa von Triera na tohtoročnom festivale v Cannes sa pravdepodobne zmení na užitočný marketingový nástroj v rukách distribútorov. O Antichristovi sa tak dozvedia ľudia, ktorí by o ňom inak nepočuli (z akýchkoľvek dôvodov), prípadne by ho v programovej ponuke filmových klubov spoľahlivo a dobrovoľne prehliadli. Je však otázne, či je to na prospech veci, alebo či to dielu urobí skôr medvediu službu.
Veštiť budúcnosť diváckeho prijatia tohto titulu, ale aj vyniesť nejaký jasne formulovaný súd o jeho kvalitách, je sakramentsky ťažké. Prakticky celý nasledujúci deň po projekcii som sa snažil utriediť si myšlienky a zodpovedať aspoň pár základných otázok. Ani v momente, keď píšem tieto riadky, si nie som celkom istý, či ide o hodnotnú a trvácnu umeleckú výpoveď, alebo o bezduchú, samoúčelne šokujúcu spleť pôsobivých, no v podstate prázdnych obrazov. Vyhýbam sa teda vyneseniu verdiktu a sústredím sa skôr na načrtnutie základných obrysov územia, na ktorom sa von Trier v tomto prípade pohybuje.
V prvom rade sa odvážim tvrdiť, že von Trier tu zásadným spôsobom otvára otázku zdrojov umeleckého diela. Som toho názoru, že tu nejde o umelé priživovanie siahodlhého sporu o autorstvo filmu, ale o niečo iné. Niečo, čo vyviera z podobných miest, ako napríklad preslávený Goyov cyklus rytín zobrazujúci hrôzy vojny (s tým rozdielom, že u von Triera nebola jeho predstavivosť podnecovaná skutočnými bojmi). Zdá sa mi, že práve pri Antichristovi je možno na mieste vrátiť do hry dnes už odvrhované (romantické) koncepcie umenia a umeleckej tvorby ponímanej ako pole vyjadrenia výnimočného tvorcu – génia, prípadne šialenca. Aby som bol presný: nenavrhujem tu vykladať film skrz život umelca (hoci sa von Trier ponáhľal vysvetľovať novinárom, ako sa námet zrodil v období, keď trpel depresiami), alebo naopak, usudzovať niečo o jeho psyché na základe videného.
|
|
Trochu konkrétnejšie: v prológu sledujeme v pôsobivo štylizovaných čiernobielych a extrémne spomalených záberoch manželský pár v momente partnerskej intimity (vrátane veľkého – priam pornografického – detailu). V prestrihoch vidíme dieťa, ako vylieza z postieľky, blíži sa k oknu, otvára ho a padá von. Následné rozprávanie sa odvíja v štyroch kapitolách a ukazuje dvojicu v rôznych fázach vyrovnávania s tragickou udalosťou. Ona (Charlotte Gainsbourg) je spočiatku hospitalizovaná, On (Willem Dafoe) Ju neskôr preberie do vlastnej starostlivosti; ako psychoterapeut má na to, zdá sa, všetky potrebné predpoklady. Apropo, postavy sa nikdy navzájom neoslovujú menami, čo od začiatku vytvára akési zvláštne napätie medzi nimi. Smrť syna Jej spôsobuje mnoho bolesti, navodzuje pocity úzkosti, zúfalstva. On sa snaží odhaliť mechanizmy skryté hlboko v Nej, pomenovať to, čoho sa bojí a pomôcť jej čeliť tomu. V rámci terapie sa spoločne vydávajú do odľahlej horskej chalupy, symbolicky nazvanej Eden. Tu sa napätie medzi nimi stupňuje a prerastá do desivých rozmerov.
|
|
Možno je už zrejmé, že s žánrovým zaradením to bude mierne povedané problematické. A to napriek tomu, že rozprávanie je v podstate pomerme konvenčné, jasne štruktúrované a prehľadné. Osobne som náchylný použiť pri Antichristovi označenie podobenstvo, hoci si uvedomujem dramatický pôdorys diela a prítomné atribúty iných žánrov (horor). Koniec koncov celý film je výrazne symbolický. Von Trier mieša rôzne zdroje a vytvára hustú sieť pnutí a vzťahov. Tak napríklad v obrazovej rovine cítiť výrazné vplyvy romantického maliarstva (hmly váľajúce sa v lesoch, suchý holý kmeň stromu, týčiaci sa nad rúbaniskom...), dôležitým motívom je tu psychoterapia (možno až príliš explicitne pripomínaná opakovaným prepisovaním „pyramídy strachu“); postupne sa vynárajú línie, ktoré vťahujú do hry teologické aspekty či otvárajú otázky vojny pohlaví a mizogýnie. No a, samozrejme, ešte je tu oná škandalózna rovina, spočívajúca v (SPOILER) detailných obrazoch násilia páchaného na pohlavných orgánoch postáv (KONIEC SPOILERU). Výsledkom je spleť pocitov na strane diváka, kde sa emócie prakticky nedajú odtrhnúť jedna od druhej. Ak by som však predsa mal použiť jednu univerzálnu charakteristiku, siahol by som po pojme znepokojivý.
|
|
Antichristovi by sa toho dalo (a asi sa aj bude) vyčítať veľa. Od prílišnej doslovnosti „šokujúcich“ momentov cez podvratné, priam až kacírske hlasy zaznievajúce z filmu až po nenaplnené žánrové konvencie a z toho plynúce sklamanie diváckych očakávaní. V tomto prípade by sa divák určite mal pýtať sám seba ešte pred vstupom do kinosály, či ho naozaj chce vidieť a prečo. Ako som už spomenul, je ťažké predpovedať jeho ďalšie osudy. Celkom určite sa o ňom bude rozprávať dnes a zajtra (u nás v momente jeho distribučného uvedenia v roku 2010), či sa však uchytí aj v historickej perspektíve, alebo sa stane iba (ďalšou) sezónnou senzáciou, sa s určitosťou povedať nedá. Napriek tomu Antichrist prináša autentické svedectvo o možnosti špecifického (...) videnia sveta, nech už si do zátvorky každý doplní adjektívum podľa vlastného uváženia.
