BLOG: ELEPHANTS DREAM

Väčšina programov vyrábaných takýmto spôsobom nikdy nedosiahne úroveň bežných “platených” ekvivalentov. Ak sa nájdu výnimky, sú to zvyčajne bežné programy, ktoré potrebuje veľa firiem, a tie na ich vývoj všelijako prispievajú (prípad Linuxu alebo kancelárskeho balíku OpenOffice). Animačný softvér je naproti tomu nesmierne komplikovaná a úzko špecializovaná záležitosť, ktorú využíva relatívne mizivý počet ľudí. Ako je teda vôbec možné, že vznikol voľne dostupný animačný balík takejto kvality?

Blender je dieťaťom holandského producenta a programátora Tona Roosendaala, ktorý ešte v roku 1988 založil úspešné animačné štúdio NeoGeo. V roku 1995 sa štúdio rozhodlo vyvinúť novú verziu svojho interného animačného softvéru, a po troch rokoch bol Roosendaal s výsledkami taký spokojný, že založil firmu NaN, ktorá mala projekt podporovať. V roku 1999 spôsobil Blender veľký rozruch na konferencii SIGGRAPH, a to aj kvôli obchodnému modelu NaN – firma plánovala rozdávať softvér zadarmo (avšak bez možnosti užívateľského vylepšovania) a poskytovať k nemu platené školenia a technickú podporu. Na vrchole internetového ošiaľu bol takýto prístup veľmi populárny, ale realita po kolapse “novej ekonomiky” v roku 2000 zasiahla aj Roosendaalovu firmu. V roku 2001 ju reštartoval s novými investormi v zoštíhlenej podobe, ale začiatkom roku 2002 avízovali definitívny koniec firmy a tým pádom aj produktu.

Roosendaal sa však nechcel zmieriť s tým, že by Blender upadol do zabudnutia, a tak založil nadáciu Blender Foundation a ponúkol svojim investorom unikátny plán: dohodol sa, že ak nadácia vyzbiera 100-tisíc eur, bude môcť odkúpiť práva na Blender a ďalej pracovať na jeho vývoji. “Výkupné” sa podarilo vyzbierať z nuly za neuveriteľných 7 týždňov, a tak je od 13. októbra 2002 Blender šírený ako slobodný softvér.

Za niekoľko rokov “voľnej” existencie si Blender počínal veľmi statočne, rozvíjal sa, naberal funkcie aj stabilitu, no ukázalo sa, že u tak rozsiahleho produktu je veľmi ťažké koordinovať úsilie všetkých dobrovoľníkov. Roosendaal preto prišiel s ďalším zaujímavým nápadom: nadácia vybrala spomedzi užívateľov a programátorov Blenderu piatich “vyvolených”, ktorí mali spolu s Tonom stráviť niekoľko mesiacov v Amsterdame prácou na ozajstnom filme v Blenderi. Operácia dostala názov “project Orange” a jej hlavným cieľom bolo vytvoriť úplne od základov krátke dielko, ktoré by plne ukázalo, čo sa dá s Blenderom i pri relatívne skromných podmienkach dosiahnuť. Druhým – a z filmárskeho pohľadu najzaujímavejším – cieľom bolo celý proces podrobne zdokumentovať a vytvoriť voľne distribuovanú kompletnú sadu nástrojov a “polotovarov” zo všetkých štádií výroby, ktorá by iným filmárom poslúžila ako inšpirácia či prípadne štartovací balíček pri výrobe vlastných diel. Tretím cieľom bolo používať počas práce výhradne slobodný softvér, teda nielen Blender, a overiť tak, či je možné voľne dostupnými nástrojmi plnohodnotne vybaviť animačné štúdio. Štvrtým cieľom bolo posadiť programátorov hneď vedľa animátorov, aby sa maximálne zvýšila intenzita ich komunikácie, čo by výrazne posunulo aj vývoj samotného Blenderu.

Práca trvala od septembra 2005 do marca 2006, čo predstavovalo oproti pôvodnému plánu zdržanie len o jeden mesiac. Celých sedem mesiacov však bolo naplnených hektickou aktivitou, pretože na začiatku nikto o filme nevedel vôbec nič. Nebol daný námet, prostredie, ani postavy, dokonca ani presná minutáž. Bolo treba napísať scenár, prepísať ho, nakresliť storyboardy, vymodelovať postavy – najprv v plastelíne, potom v počítači – , vytvoriť prostredie, zanimovať, ozvučiť, slovom, zvládnuť milión vecí, ktoré vo veľkých štúdiách zamestnajú desiatky až stovky ľudí. Celý proces bol čiastočne financovaný z niekoľkých grantov, no podstatnú časť tvoril aj predpredaj výsledného DVD, ktoré si stovky fanúšikov počítačovej animácie kupovali ešte dlho predtým, než bolo isté, či vôbec uzrie svetlo sveta.

O prácach na projekte Orange, z ktorého sa vykľul film Elephants Dream, informovali jeho účastníci viac-menej pravidelnými príspevkami do blogu na projektovej stránke. Bolo fascinujúce sledovať ich postup a odozvu, keď raz za čas požiadali komunitu o pomoc (keď poprosili o textúry, boli doslova zavalení príspevkami). Samozrejme, na filme sa podieľalo oveľa viac ľudí – veď len titulky prekladalo okolo sto dobrovoľníkov. Po námahe hodnej Hérakla nakoniec prišli odmeny: 24. marca mal film Elephants Dream svetovú premiéru v amsterdamskom kine Ketelhuis, 4. mája začala distribúcia výsledného DVD, 18. mája bol film uverejnený na Internete a za necelé dva týždne si ho stiahlo pol milióna ľudí.

Ohlasy však boli nejednoznačné. Doslova každý bol prekvapený a nadšený kvalitou animácie, technického spracovania a dôrazom na prepracovaný detail. Blender sa naozaj ukázal, aspoň pokiaľ ide o finálny výsledok, ako plnohodnotný nástroj. Rozpaky však vzbudil scenár filmu. Hrdinami sú dvaja čudácki kamaráti menom Emo a Proog, ktorí sa pohybujú v útrobách obrovského, zložitého a akoby živého stroja. Proog sa snaží Emovi niečo naliehavo vysvetliť a kamsi ho vedie, no Emo sa tvári krajne nedôverčivo. Vyvrcholenie ich cesty je mimoriadne zvláštne a ponecháva veľa vecí nedopovedaných. Elephants Dream je vlastne rébus, ku ktorému navyše podľa tvorcov neexistuje jediná “správna” odpoveď. Na rozdiel od Davida Lyncha však tvorcovia za 10 minút nemali šancu upliesť dosť zamotanú pavučinu, aby sa v nej človek mohol rozkošnícky motať. Celý film je teda jednoduchou otázkou bez odpovede.