Jiří Vejdělek má čuch na ľahké komédie a teraz prináša ďalšiu, ktorá svojho mužského hrdinu vráti pred nežnú revolúciu, aby zažil svoju romantickú šlamastiku či trampoty rodičov v malebnom českom mestečku. Čaká ho veľa prebdených rokov či nesmelých pokusov, ale rusovláska Ela mu za to stojí.
Nesmelý chlapec Vojta to nemá s rodičmi ľahké: ani jeden mu neslúži ako poriadny vzor, hoci obaja sa mu venujú a snažia vštiepiť dobrú výchovu. Mamička v ňom vidí to milé, čičíka si ho a rozdýcha v ňom umelecký talent v podobe hry na klavír. Tatko by sa mu aj venoval, no v momente, keď sa do domu dostane piano a vonku stále zúri nenávidený režim normalizácie, si len ťažko k nemu nájde cestu. Tak sa Vojta pretĺka pubertou postupne sám a cestu k Ele si postupne nájde: cez stratenú myšku z laboratória, samovražedný skok do jazera alebo pri brannej výchove či návšteve kina. No hoci rastie, zo základky prejde na gymnázium a zamilovanosť nepoľavuje, urobiť ten veľký krok vpred je ťažké.
KINEMAVIDEO1962.
Nuž, bodaj by nebolo, keď vedľajšie línie filmu sa sústredia na niekoľko epizód, ktoré znamenite fungujú, ale jeho výchove veľa nepridajú. Mamka v podaní Táni Pauhofovej sa snaží chrabro zvládať ataky nápadníkov v podobe učiteľa piana (tam skôr v náznakoch) alebo odhodlaného poštára (ktorému iskra v manželstve zhasla prakticky po zložení sľubu). A tatko sa nedokáže zmieriť s nepreplávaným kanálom z La Manche a aj keď v sebe nájde fyzičku skúsiť to znova, ťažko bude môcť vycestovať.
Viac ako hodinu filmu sledujeme výborne naaranžovaný domček tejto rodiny, menšie epizódy i väčšie kusy deja s Vojtom alebo sympatické české mestečko, v ktorom sa v 70. i 80. rokoch odohrajú krásne momenty. Je zaujímavé vidieť, ako tvorcovia vytvorili príbeh tínendžerskej lásky, ktorý môže viac imponovať rodičom ako súčasným stredoškolákom – na ich pomery bude archaický, málo dynamický, no generácia tridsiatnikov či štyridsiatnikov, ktorá vtedy vyrastala, bude nadšená. Je to umenie, poskladať dokopy iba jednu platonickú lásku a trošku situačnej komiky, no funguje.
Jiří Vejdělek si stráži svojich hercov, smeruje k dobrým pointám a získal obrovskú podporu v podobe hudby Miloša Krkošku, ktorý sklada neskutočne krásne skladby – so snímaním mestečka a hrdinov točia malebné zábery. Kvitujem, že Nežné vlny toľko nebazírujú na znalosti starého režimu ako Občianský preukaz; vďaka nemu je film prístupný európskemu publiku a poteší viac divákov. Pár dobových vtipov poteší diváčky; tým sa bude páčiť novinka náramne, mužskí hrdinovia sú odsunutí na koľaj pokúšaných, nesmelých, zdolaných typov, zatiaľ čo si hrdinky (Ela, mama) držia ľahký nadhľad.
Výsledný dojem a menej bodov však spôsobuje niekoľko faktorov. Po prvé, Nežné vlny nemajú pevný príbeh a 96 minút ponúkajú iba jednu hlavnú líniu (väčšinou nesmelú romancu v náznakoch) a pár epizód. Na takú stopáž to stačí, no škoda absencie pevnejšieho puta. Po druhé, nežná revolúcia nie je použitá príliš šikovne. Príde už na začiatku (celý film viete, čo vás čaká na konci) a tých niekoľko scén ťažkopádne kombinuje štart revolúcie a snahu Vojtu dostať sa k Ele do bytu známeho. Že sa zrazu nedokáže prebojovať a povie pár viet, ktoré začne dav skandovať a poznáte ich dodnes, to bol určite skvelý nápad na papieri, no vo filme pomaly zbytočný a film by pôsobil lepšie bez neho i rozprávania hrdinu. Túžba zakomponovať revolúcie je redundantná, Nežné vlny mohli pokojne končiť 17.11.1989 aj bez hrdinovej snahy do nej zasiahnuť. Po tretie, herec hrajúci chlapca je oveľa sympatickejší, no na plátne je menej ako jeho dospelá podoba: Robert Cejnar je skutočne český klon Justina Biebera, no jeho výkon je priemerný a nevýrazný, zatiaľ čo mladší chlapec je sympatický a hrá výborne.
Pri hereckom posudzovaní dominuje dvojica žien: Táňa Pauhofová odovzdáva najlepší výkon ako mama a aj 18-ročnej Lucii Šteflovej veríte rolu zmyselnej dievčiny. Hynek Čermák, Vojtěch Dyk či Jan Budař sú presne obsadení, zapamätateľní a ich mužské kreácie určite pobavia kopu diváčok.
Napriek pár nedostatkom (línia, revolúcia, Cejnar) sú Nežné vlny príjemnou romantickou komédiou a Jiřímu Vejdělkovi tri štvrtiny veríte, hltáte jeho krásne scény či bavíte sa. Je to zručne natočený a príjemný film – ale ocenia ho skôr diváci od 35 vyššie ako nástroční, o ktorých vlastne je.
Hodnotenie: 7/10
