Godzilla je jeden z mála rebootov, ktorý možno považovať za významný

„Ako stál po krk vo vode, aby sa vyhol horúčave ohňa, vietor fučal silnejšie a silnejšie – a tak napriek tomu, že plocha vody bola minimálna, vlnobitie znemožňovalo pohyb,“ opísal John Hersey vo svojej slávnej reportáži situáciu v Hirošime krátko po dopade atómovej bomby. Scéna, ktorá by zapadla aj do scenára najnovšej Godzilly. Jašterie monštrum prvýkrát vyliezlo na brehoch Japonska v priebehu desiatich rokov od vojnovej kapitulácie a zhmotňovalo práve strach z nukleárnych zbraní. Ten je aktuálny aj dnes po katastrofe vo Fukušime a kvôli trendu rušenia jadrových elektrární. Producenti vykonali najlepšie možné rozhodnutie, keď za režiséra novej verzie vybrali Garetha Edwardsa. Jeho malý debut Monsters nadšene natáčal štáb piatich ľudí (za 400 tisíc dolárov) a stal sa kultovým klenotom žánru. So štedrejším rozpočtom (160 miliónom dolárov) a čeliac obrovským očakávaniam vytvoril malý zázrak pri znovu oživení jednej z najslávnejších filmových oblúd.

KINEMAVIDEO2016.

Godzilla je jeden z mála rebootov, ktorý možno považovať za kultúrne významný. Niekoľko pohrebných slov by som teda venoval aj prvému pokusu o zamerikanizovanie japonskej obludy (niežeby si to zaslúžila). Kazisvet Roland Emmerich v roku 1998 nehanebne vykradol Jurský park s hlavným hrdinom dodnes spôsobujúcim kŕč filmovým kritikom, odborníkom na počítačovú animáciu a vlastne väčšine divákov. Nečudo, že Emmerichova potvoru bola zabitá japonským originálom v epizóde Godzilla Final Wars. Režisér Gareth Edwards nám však konečne vyliečil nočné mory – šokovou terapiou s niekoľkými nezabudnuteľnými scénami. Na rozdiel od Emmericha sa vzdal snahy vytvoriť zábavný film pre celú rodinu. Tvorcovia si tak zvolili neľahkú úlohu – uveriteľne predstaviť obrovskú jaštericu s rádioaktívnym dychom.

„Iné generácie mali Blitz, alebo Titanic, my máme tsunami a paranoju spôsobenú 11.septembrom,“ vyjadril sa režisér pre Telegraph o úsilí ukotviť príbeh v súčasnej spoločenskej realite. Tomu určite pomáha aj odkladaný príchod titulného monštra (zhruba v polovici filmu) – ako napríklad v podobne ladenom Cloverfield alebo Super 8 – sa divák ponára hlbšie do desivej atmosféry neistoty a napätia. Mnohí budú možno týmto prístupom frustrovaní, ale sklamaní nezostanú. Godzilla si svojím medvedím dizajnom zaslúži rešpekt a po jej vstupe do deja sledujeme nepretržitý sled nepredvídateľnej akcie, ktorá je navyše ozdobená monumentálnou orchestrálnou hudbou Alexandrea Desplat. Boj netvorov sa dynamicky prelína s osudmi ľudských hrdinov často v rovnakom zábere.

Godzille však podráža tlapy scenár. Ten sa sústredí na dramatickú ságu dvoch generácií jednej rodiny uväznenej uprostred deštrukcie. Otec a syn sa stretávajú 15 rokov po smrti matky v ruinách napadnutej jadrovej továrne, kde umrela. Okolo objektu vznikla uzavretá zóna s nebezpečnou hladinou radiácie. V jej srdci však americká vláda a tajná organizácie Monarch celý čas študovala tajomné vajce. Hlavný hrdina – kolega vojnového pyrotechnika zo Smrť čaká všade sa zhodou vyhovujúcich okolností ocitá vždy na miestach útokov oblúd a uniká smrti fantastickejšie ako policajt Smrtonosnej pasce.

Niektoré tradičné klišé (odpočítavanie bomby) sa Edwards snaží spochybniť, ale (ne)logické situácie príbehu a nepochopiteľné konanie postáv mu v tom nepomáhajú. Vzťahové drámy zvláda bravúrne napriek rozpačitým monológom niektorých postáv. Film pôsobí skôr naivne a nie je jasné, či od nás očakáva, že mu uveríme. Napríklad myšlienka o tom, že pri zemskom jadre dodnes žije celá hromada prehistorických oblúd sa skutočne nedá zasadiť do rozumnej predstavy o realite. Humor naopak chýba. Kino sa zasmialo len pri scéne, keď režisér formou odkladanej súlože skryl očakávanú prvú bitku medzi monštrami. Godzillu tak zachraňuje práve hravý prístup režiséra a snaha o inteligenciu s odkazmi na historické okolnosti.

Godzilla (1998) je konečne mŕtva, nech žije Godzilla (2014)!

Hodnotenie:  7/10