Agáva má silné i slabé stránky... píše Michal Korec

Režisérsky debut Ondreja Šulaja vyvolá množstvo otázok. Prečo adaptoval iba malú kapitolu väčšej knihy? Dokázal využiť potenciál všetkých hercov? Nie je kópiou Záhrady po 20 rokoch? A čo je vlastne tá agáva?

Píše sa rok 1947 a do malého juhoslovenského mestečka príde staviteľ Hampl s mladou Naďou. Od prvých chvíľ púta zrak lokálnych mužov. Frekventované návštevy u doktora vzbudia obavy u manžela – a ešte viac pohľady potenciálnych sokov. Napríklad mladý učiteľ Daniel zaháňajúci smútok stavbou chatrče či pomocou iným. Iba na pohľad, v hlave mu víria hnusné momenty vojny, v srdci prázdnota či nenaplnená túžba, ktorú ani postávanie pod Nadinými oknami či pravidelné behy nepremôžu. No sparné leto 1947 rozkvitne nielen agávu (je to kvet!), ale aj pocity poháňané dookola sa opakujúcou Schubertovou skladbou o mlynárke.

Nie príliš košatý dej síce v prvých 20 minútach predstaví veľa postáv, vašou úlohou ako diváka bude rýchlo identifikovať tie, ktoré dostanú väčší priestor a filtrovať ostatné, čo dostali malé epizódky. Na čele hereckého obsadenia i deja sú dvaja Milanovia: Lasica a Kňažko, ktorí na plátne garantuje kvalitu – ich vzťah je neznámy, dialógy najprv civilné a sami neviete, kam by mohli putovať. No vnútri tušíte, že Kňažko bude mať skôr potenciál žmýkať zo seba hnev a veľké emócie, zatiaľ čo Lasica zdiaľky iba sleduje a trefne komentuje dianie nejednou peknou replikou. Obaja sú výborní.

KINEMAVIDEO3786.

Keď adaptujete malú kapitolku a ťaháte ju na 91 minút, nemôžete čakať hlbokú zápletku či tri zvraty do titulkov. Scenár je jednoduchý, vyžíva sa v dlhých scénach, ktoré neprinesú veľa – smerujú k téme. Len sa rodí pomaličky, využíva rozličné náznaky a kým letné harašenie vypukne naplno a nové city trafia aj hlavných hrdinov, sme v polovici. Rýchlo sa dovtípite, kam sa budú uberať ďalšie scény a ako si autori v minulých pripravili pôdu pre vlastné vrcholy vzťahov. Bo ruku na srdce, viac ako o pútavý dej, tu ide o vykresľovanie postáv, ich motivácií, silných i slabých stránok. Scenár si neberie veľa hlavných postáv, čo je škoda i plus zároveň: po úvodnom mixe sa sústredíte na jasných protagonistov, no súčasne vám je ľúto, že priestor nedostali viacerí, resp. úplne odlišní herci.

Body treba ubrať za niektoré dialógy, ktoré sú príliš okaté, prosté a hoci zapadnú, ich prednes je slabý. To isté platí aj o zdanlivo zbytočných scénach, kedy sa 20 sekúnd nič nedeje, a na ich konci sa možno dočkáte istej náhravky, posunu do lepšej polohy. Znamená to, že film potreboval lepší strih a skrátenie na 70 minút? Teoreticky áno, ale prišiel by o viaceré pozitívne elementy.

Tým najlepším je vykreslenie celkovej atmosféry juhoslovenského mestečka v roku 1947. Sparné leto doslova sála z veľkého plátna a jednotlivé domy, záhrady, les či park majú osobitú atmosféru. Kto také leto na južnom Slovensku zažil, bude katapultovaní aj vo svojej mysli do minulosti. A celkom zaberá aj neustále napätie prameniace z dvoch elementov: jednak emócií driemajúcich vo vnútri hrdinov (a vy viete, že veľké scény kriku, plaču či aktov musia prísť) a jednak samotnej doby po druhej svetovej, kedy očakávate pri každom objave ruského vojaka či iného elementu nejaký zásadný zlom.

Pochváliť možno väčšinu hercov, popri Milanoch Katarínu Šafaříkovú ako Naďu (fakt hrá lepšie ako sa na pohľad zdá a nie je iba slovenská Keira Knightley). Menší problém šípim u Mareka Geišberga, ktorý mi do roly na 100% nesedí a Attila Mokos ako Filadelfi mi prišiel vyslovene otravný. Chápem, že ho do tejto pozície vytlačil scenár, ale v druhej polovici už väčšinou lezie na nervy.

Agáva má silné i slabé stránky – jej atmosféra a niektorí herci zatieňujú dej i epizódnu armádu zvyšku. Ale prenesie vás do roka 1947, kde na 91 minút môžete vidieť archaický film, aký sa netočí. Je na vás, či pomalé scény zaberú – osobne u mňa zanechal lepší pocit naplnenia ako nedávny Červený kapitán.

Hodnotenie: 6/10