Katapult Meryl Streep k dvadsiatej nominácii na Oscara

Oscarová sezóna štartuje! Filmy zo Sundance prichádzajú v USA do kín, na obzore kľúčové festivaly (Benátky, Telluride i Toronto) a pomedzi nich sa prepašuje pár kúskov, ktoré si pýtajú pozornosť skôr ako začne veľká vrava. Božská Florence má jasnú úlohu: katapultovať Meryl Streep k dvadsiatej nominácii na Oscara. Nepochybujte, že je výborná – a milo prekvapí aj Hugh Grant (azda na Gĺóbus).

Predloha je filmovým i iným fanúšikom známa, nakoľko rozpráva o bohatej paničke, ktorá mala jeden veľký životný sen: spievať. A to nielen u seba doma v kúpeľni, ale aj pred publikom a jej chuť osloviť iných svojím spevom (resp. pokusom o zvládnutie pekne ťažkých kúskov) vrcholí v roku 1944, keď sa chce presláviť unikátnym koncertom priamo v Carnegie Hall. S touto misiou sa musia vysporiadať najmä dvaja muži v jej okolí: manažér/priateľ St. Clair Bayfield a klavírista Cosmé McMoon.

Operní speváci ju volali anti-Callas, no Cole Porter nevynechal jej recitály napriek otrasnému spevu. Podarilo sa jej vypredať Carnegie Hall a mesiac po vystúpení zomrela, eventuálnu reprízu už nemohla zorganizovať. Florence Foster Jenkins bola postavička newyorskej spoločnosti v čase, kedy aj Jay Gatsby mohol brázdiť ulice americkej metropoly; pokiaľ sa jej podarilo vystúpiť pred davom, ubehlo veľa času, cvičení a najmä decentného prihovárania sa St. Claira, ktorý tušil, že Florence na to nemá, ale jej pevné odhodlanie nedokázal zastaviť, tak sa zúčastnil nemožnej misie: aby to nejako dopadlo.

KINEMAVIDEO3951.

Nemusíte byť milovník klasickej hudby, aby ste ocenili snaženie Stephena Frearsa, umného režiséra, ktorý adoruje svoje postavy nadovšetko a keď dostane do hlavných úloh správnych hercov, vytvára tie nezabudnuteľné kúsky (Kráľovná, Philomena). Bolo by príliš lákavé zjednodušiť film na malú satiru o jednej tvrdohlavej paničke, ktorá si ide za cieľom aj pri absencii talentu. Frears sa nechce iba zavesiť na jeden gag a opakovať ho, lebo by sa rýchlo zunoval. Navyše keď je postavený na akusticky nie príliš priateľskom vyznení – doslova platí, že pokusy Florence spievať pília uši.

Božská Florence je najmä inteligentne postavený film, čo chce ukázať, koľko dokáže jeden človek venovať energie svojej túžbe a presvedčeniu. Istým spôsobom kopíruje príbehy rojkov, ale tu Frears nasadzuje zbraň iného kalibru – nezabudnuteľný šarm osôb, ktorým lemuje cestu do Carnegie Hall. Nároční diváci by mohli namietať, že film nejde príliš do hĺbky a vystačí si so základným lavírovaním medzi drámou a komédiou, no na druhej strane nepotrebuje viac. Vtipy nie sú zbytočne komplikované a dráma nie je vyhrotená, Frears našiel správny balans, aby zachytil ašpirácie a jednotlivé epizódky sa mu darí vytvárať s noblesou. Od nastolenia situácie cez vtipné tréningy po samotné vystúpenie nemá divák veľa priestoru sa nudiť, vhodne zvolené tempo dopĺňa skrytá energia zúčastnených ísť naplno.

Prakticky každá z trojice hlavných postáv je bezchybne obsadená a vďaka nej získava film extra body. Meryl Streep hrala vlani rockerku a tento rok nádejnú speváčku, pod Frearsovým vedením podáva oveľa lepší výkon. Vynikajúco sa pasuje aj s premisou, že dokáže výborne spievať (Mamma Mia, vlaňajšia Ricki) a zrazu musí do roly vložiť falošné tóny. V civile nie je iba milou postavičkou a pri speváckych pokusoch podáva stopercentný výkon. Či to bude stačiť na dvadsiatu nomináciu na Oscara ukáže čas a konkurencia – bola by škoda ju prehliadnuť.

Mnohí sa však zhodnú, že toto je film Hugha Granta, ktorého St. Clair Bayfield prináša do repertoáru vyzretú, výborne naštudovanú a odlišným spôsobom zahranú úlohu. Už to nie je milý romantický chlapík, ale ako jej partner má vrstevnatú rolu. Netreba ani namietať, že jednu z najlepších za posledných 25 rokov. Simon Helberg (Teória veľkého tresku) má sčasti najnevďačnejšiu roličku, často gúľa očami a hrá v štýle poskoka, no za tými prejavmi sa skrýva zaujímavý charakter. Je to dobré zistenie, že nehrá na prvotný efekt, ale má fajn postavu.

Pripočítajte si ešte výborne zobrazené štyridsiate roky 20. storočia, prvotriedne kostýmy, atmosféru New Yorku a použitú hudbu (ktorá sa len občas u Florence kazí) a vyjde vám film na konci leta, čo má potrebnú ľahkosť i trošku hrejivej drámy, vynikajúce výkony a poteší rovnako v auguste i októbri.

Hodnotenie: 8/10