18. MFF BA – festivalový denník, deň prvý

MFF BA oslavuje tento rok plnoletý ročník – a aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol ho tento rok pokrývať naplno a stihnúť aspoň desať filmov. V hľadáčiku sú tri jasné tipy a popritom aj pár nečakaných kúskov z Európy vrátane Slovenska. Vyberám podľa itineráru a možností, nebudem pokrývať celú súťaž alebo istú kategóriu, skôr hľadať zaujímavé a pestré tituly. A občas aj riskovať.

Prvý deň sme napokon stihli iba dva filmy, pričom jeden bol známy – nedalo mi nedať reprízu Toni Erdmanna. Na festivale mal síce iba jedno predstavenie, ale určite ho ešte vystihnete v distribúcii, je to stále jeden z najlepších filmov kinojesene. Druhým kúskom je oficiálny kandidát Srbska na Oscara, Denník rušňovodiča.

KINEMAVIDEO3953.

Toni Erdmann (Nemecko) – na druhé videnie

Toni Erdmanna som už recenzoval a uštedril mu 9/10. Rezonoval vo mne viac ako dva týždne a na prvé videnie bol takým intenzívnym zážitkom, že celých 163 minút sa oplatí vidieť znova. Vnímate ich inak a napríklad pôvodná výčitka, že prvých a posledných 15 minút je pomalých a potrebovali by prestrihať je akosi fuč. Ich odlišné tempo ku zvyšku filmu si stále všimnete – prvú štvrťhodinu si pri repete dokážete lepšie užiť: už poznáte Winfriedovu postavu i jeho zmysel pre humor a od prvej scény sa smejete a nedumáte čo sa deje. Posledná štvrťhodina je pomalá aj na druhý raz – azda pokročilou minutážou či celkovým obsahom. Finálna myšlienka nechá na seba dlho čakať i vyznievať, pár minút preč by neuškodilo. Dĺžka ostáva jediným dôvodom, prečo u mňa Toni Erdmann neboduje naplno.

No téma je stále silná. Komunikácia generácií, nazeranie na kultúrne rozdiely, vypäté situácie alebo aj absurdné scény. Čoraz viac si všimnete, ako sme závislí na telefónoch a je neuveriteľné vidieť, kedy sa Ines utieka k svojmu – po pamätnej scéne na hotelovej izbe a o jej simulácii hovorov ani nehovoriac. Alebo neúnavná snaha domácich zapáčiť sa importovaným manažérom, čo je krásne zobrazené na postave obetavej Anky. Pri druhom sledovaní sa môžete započúvať aj do jazyka, kde vám bude píliť uši súčasná nemčina, ktorá už obsahuje neuveriteľné množstvo anglikanizmov... Niekedy nedokážete ani určiť, či postava teraz hovorí nemecky alebo anglicky, tak sa stále miešajú – a je to neraz aj zámer, kedy Toni hovorí iba po nemecky alebo skúša po anglicky, úmerne k civilnej postave a alter egu.

Popri týchto detailoch sa však na druhé pozretie vyníma najmä vzťah Winfrieda/Toniho a Ines, ktorý rozpitvete ešte hlbšie ako pri premiére. Lebo niektoré scény sú úmorne natiahnuté, aby v nich postavy trpeli a nedokázali si nájsť cestu k sebe. Sú nesmierne ďaleko od seba, hoci stoja vedľa seba: brilantná, takmer mlčanlivá scéna pri výťahu odzrkadľuje dnešnú dobu v rodinách i pracovnom prostredí. Máme plné mobily aplikácií, ťukáme desiatky až stovky správ denne, no nevieme prehodiť pár slov vo výťahu. A že to nedokáže dcéra, ktorej otec má odletieť preč, je silná až trpká ukážka smutného stavu.

Toni Erdmann naďalej boduje, zrie a mali by ste sa prekonať a jeho 163 minút absolvovať i vstrebať. Čím skôr, tým lepšie. Hoci nebude starnúť ako iné presné filmy doby, o pár rokov už môžete mať naň iný pohľad, lebo svet sa posunie ďalej. I keď komunikácia rodičov a detí bola odjakživa ťažká.

KINEMAVIDEO4099.

Denník rušňovodiča (Srbsko) – smrť v cestovnom poriadku

Tento rok má filmový festival slušné zastúpenie balkánskej tvorby, takže hneď prvý deň sme vystihli Denník rušňovodiča. Zaujímavý námet rozpráva o tom, že rušňovodiči počas pracovného života zrazia často až desiatky ľudí a vedia s tým ďalej žiť. Často sú nevinní, vykonávajú ťažké povolanie, kde je náročné sa sústrediť kvôli monotónnej práci a súčasne veľkom tlaku – za seba, cestujúcich, okolie.

Očakávali sme ťažkú drámu, a napokon Denník prekvapuje, že je viac úsmevný a láskavý, nie ťaživý. V centre pozornosti je starší chlapík Iľja, ktorý na trati nájde 10-ročného chlapca Simu a hoci ho chce najprv poslať späť, napokon sa ho ujme, vychováva ho ako vlastného syna. Rozdelenie na tretiny pokrýva život Simu v odlišných časoch – v prvej odíde zo sirotinca, putuje k Iľjovi a objavujeme aj milé vedľajšie postavy. Najmä životný štýl rušňovodičov a ich existencia je krásne zobrazená, veľkí fanúšikovia vláčikov si spomenú na úvod Scorseseho atmosférického Huga. Do druhej tretiny skočíme rýchlo – Sima má 18, maturuje a chce sa vydať na dráhu rušňovodiča, no Iľja ho odhovára a radšej mu dohodí iný džob. Až posledná tretina zrazu zvážnie a začína do diania metať zvláštne línie z minulosti. Napríklad Iľja spomína na drahú Danicu, ktorú všade vidí a Sima sa stane rušňovodičom, no žije pod tlakom, kedy konečne niekoho zrazí, ako hovoria fachmani, čím skôr sa to stane, tým lepšie.

Dve výrazné postavy Iľju a Sima si pýtajú čas. Iľja so sebou ťahá čoraz väčšie bremeno minulosti, zatiaľ čo v Simovi vidí svetlú budúcnosť, nechce ho poslať na rovnakú dráhu. Iľja je svojský chlapík, samotár, ale vo vnútri dobrý charakter. Ani Sima nemal vlastne ľahký život, keď sa od nájducha cez utečenca dostáva do pozície pútníka medzi domovom a prácami. Môžu byť také povahy raz šťastné?

Miloš Radevič má rád svoje postavy, drobné epizódky a sústredí sa viac na ne ako srbskú krajinu. Aj keď niektoré iba načrtne a nejde hlboko do minulosti. Akoby veľa scén z pozadia či minulosti bolo úmyselne vynechaných a spomínajú sa len letmo. Najmä osobné zrážky rušňovodičov (niekto z rodiny či obľúbený) sa už berú ako samozrejmý fakt. Radevič však neberie postavy tragicky – mnohí chlapi s tým svedomím ďalej žijú a nechce ich súdiť. Jedine pri Iľjovi hýbe svedomím.

Fakt, že Denník rušňovodiča nechce byť hlbokou ťaživou drámou rátajúcou straty, ale mieša žáner drámy s mnohými úsmevnými situáciami pomáha. Pri 85 minútach doručí pekný príbeh. Má dobré tempo a je solídne natočený.

FILM DŇA: Toni Erdmann aj v repete. No Denník rušňovodiča má pri polovičnej dĺžke dobrú intenzitu.