18. MFF BA – festivalový denník, deň štvrtý

Najbláznivejší deň festivalu priniesol zatiaľ najlepší film, opäť jedno zrušené predstavenie (tipnite si čoho) a náhly presun na náhradné, ktoré nás dostalo nesprávnym spôsobom...

Prijímanie (Poľsko)

Tento film sme zvolili zo zvedavosti – bol zaradený do súťaže, mal zaujímavú premisu a nepremrštenú dĺžku. V centre diania je nefunkčná rodina a najmä 14-ročná Ola, ktorá namiesto tínendžerských taľafatiek vedie celú domácnosť a stará sa nielen o seba, ale všetkých naokolo. Najmä o mladšieho brata s istým stupňom autizmu, nefunkčného otca a popritom aj o matku, ktorá od nich kedysi odišla a žije s niekým iným a inde. Blíži sa totiž bratovo sväté prijímanie, čo je významná udalosť (nezabudnite, sme v Poľsku) a Ola by strašne chcela, aby im v rodine hladko zbehlo – brat bol pripravený a nezbabral to, otec sa raz dostavil na čas slušne oblečený a mama dorazila z diaľky. Medzitým sa dbať na jeho edukáciu, komunikuje s pracovníkmi sociálnych úradov a hoci tá realita jej stopercentne nevyhovuje, drží sa jej a hľadá si svoje momenty. Vstáva s peknými dňami, bojuje pri zlých a hoci je zmena asi v nedohľadne (okrem hrozby detského domova), statočne sa drží a snaží sa (pre)žiť.

72-minútový celok donesie veľa silných momentov. Chvíľku mu trvá sa rozbehnúť, ale potom so sánkou dole sledujete dianie, jednotlivé scény, striedanie životných bodov. Všetko je prirodzené, nič nie je prehnane silené či dramatické. Neuveriteľne civilné výkony, občas aj vtipné situácie. Sedí scenár, starostlivá réžia a postavy sa nesnažia vybuchnúť, kričať alebo telefonovať s afektom. Mimoriadne sugestívne a presné dialógy naplnia hodinku desať a vy máte najlepší pocit za štyri dni na festivale. Keď nabehnú záverečné titulky, zrazu vidíte štyroch hercov s rovnakým priezviskom a prepadne vás zvláštny pocit...

Oukej, asi som prepočul kľúčový fakt zo zahlásenia a prehliadol aj kategóriu v brožúre. Najväčšie prekvapenie je, že Prijímanie je v skutočnosti plnometrážny dokument a tá rodina existuje! Čo sme videli nie sú najlepšie herecké výkony európskeho filmu, ale reálne žijúce postavy v rozpadnutej famílii a nefungujúcom systéme. Už by som vyzdvihol Olu ako mimoriadnu kandidátku na herecké ceny, lebo zahrať takto tínendžera by bolo bravúrne, ale nedá sa.  Nedokáže pochopiť, ako je možné, že jedna 14-ročná dievčina môže žiť tým spôsobom, že otec nemá síl riešiť situáciu a mama je niekde preč. Do toho šikovný chalan s veľkým potenciálom, ktorému sa nikto nevenuje a vlastne asi ani nikto nevie, aký stupeň a formu autizmu má. Nevšíma si to ani škola, nikto.

Režisérka Anna Zamecka nechala v tomto projekte kus duše i života a pritom začal náhodou, keď stretla otca rodiny na železničnej stanici. Teraz korzuje s filmom po festivaloch, snaží sa deťom pomôcť a posunúť rodinu ďalej. Osobné vtisnutie vyvoláva len otázku, ako po tomto neskutočnom debute prešaltuje na iný projekt a čo od nej môžeme čakať. Je to nielen silný dokument, ale štúdia nefunkčnej rodiny par excellence.

Rodinné šťastie (Maďarsko)

Hoci sa Prijímanie odohráva najmä na ploche jedného malého bytu a vyplýva z neho istá miera klaustrofóbie, ako druhý film sme zvolili Rodinné šťastie. Maďarský film na krpatej ploche (prakticky jeden apartmán) a v 81 minútach mapuje stret dvoch rodín, ktoré nečakane zdieľajú životný priestor: kamaráti prídu zo zahraničia a druhá rodinka ich ubytuje u seba. Máme tu šesť postáv – dva páry po jednom dieťati, ktoré sa snažia pár dní pobudnúť spolu. Sú natoľko rozliční a dusia v sebe istú mieru emócií, že ostré výmeny názorov vylezú rýchlo na povrch a začnú riešiť nielen vzájomné problémy i husté interakcie, ale prejdú aj do osobných problémov.

Témy sa striedajú rýchlo a celok možno rozdeliť na isté epizódy, ktoré sa sústredia vždy na osobu alebo vzťah s ďalšou. Postupne sa riešia nielen kvality manželských párov, ale aj sesterské puto či línia rodič-dieťa. Dôjde aj na spytovanie svedomia i prehĺbenie charakteru. Neexistuje jasne nasekaná postupnosť pre servírovanie tém, prichádzajú síce chronologicky (občas si odskočia zaujímavým spôsobom do minulosti – cez denník či cestu), ale postavy spoznávame do hĺbky a nebyť podobných mien dvoch žien, vieme aj 24 hodín po videní načrtnúť ich vlastnosti. A pritom sa nemusíme pozerať iba na samostatnú problematiku bytovej otázky, t.j. šiesti ľudia na jednom mieste, ale rozlepíme jednotlivé postoje, vzťahy a životné momenty. Perfektné zachytenie núkajú dva názvy: slovenský Rodinné šťastie i anglický It’s Not the Time of My Life (Nie je to čas môjho života). Tá prvá polovica nájde postavy v nečakaných momentoch, ktoré tvoria nečakané vyústenia. Scén i doterajšieho života. Druhá polovica jemne prešaltuje a začne sa hlbšie venovať rodinným zväzkom. Finálna scéna nastolí inú atmosféru ako všetky predchádzajúce, ale dostávame sa k nej postupne. Určite nepremeškajte veľmi milé divadelné predstavenie.

Na to, že Szabolcs Hajdu točil za pár tisíc eur iba v jednom byte, ide o celkom vydarený celok. Prirodzene, aj tu budú klaustrofobici bojovať s malým priestorom, ale zvyknete si a nie je taký dusný a stiesnený ako poľské Prijímanie. Osobne radím tento kus veľmi vysoko, hoci viem si predstaviť, že mnohí diváci ten nápor dialógov a často odfúknutých rozhodnutí nemusia ľahko tolerovať a film sa im začne postupne strácať. Čo je škoda.

KINEMAVIDEO4070. 

Kde sú Nočné zvieratá?

Po zrušenej sobotňajšej projekcii svitla druhá nádej na Nočné zvieratá. V profile to bolo ich jedine predstavenie a vypredaná sála Lumier K1 sa zišla, aby sa dozvedela pár minút po ôsmej jednu zlú a dobrú správu. Nuž, v tej chvíli už mnohí tušili, že Nočné zvieratá sa určite konať nebudú a že nás nečaká iba drobná technická chyba typu „uvidíte film bez slovenských titulkov“. Jeden z najpromovanejších filmov festivalu sa teda nehral ani na druhý raz a náplasť v podobe brazílskeho kúsku Aquarius, ktorý sme ledva vydýchali deň predtým, nestačila.

Ale to vôbec nevadilo, lebo vo vedľajšej sále sa hrala Lastovička (videli sme tiež v nedeľu) a o dvadsať minút neďaleko v Mladosti mal ísť Počuj, Philip, ktorý sa kedysi úspešne uviedol na Sundance 2014 a keďže aj Alex Ross Perry prišiel do Bratislavy, bola to veľká šanca pričuchnúť k americkej indie produkcii pekne u nás. Na dodatočnú rezerváciu už nebol čas, takže zobrali sme nohy na plecia a šup na opačný koniec centra do druhého kina. Pôvodne bol dokonca Počuj, Philip na shortliste (ale padol kvôli presunutým Nočným zvieratám), takže...