120 BPM i Svět podle Daliborka na MFF Bratislava

Pondelok priniesol šancu pozrieť si konečne veľkého francúzskeho favorita z Cannes i na Oscara, aj sa mrknúť na dokument o českom neonacistovi. Oba filmy majú štedrú stopáž a výhodou je, že už sú či pôjdu aj do bežnej distribúcie.

KINEMAVIDEO4457.

120 BPM (Francúzsko)

Prvými cenami ovenčených 120 BPM nájdete v kinách už pár týždňov, no je to zaujímavý kúsok a nie  ľahký film. Má riadne prepálenú stopáž 143 minút, v ktorej sa niekedy utápajú pútavé myšlienky a hoci tvorcovia chceli ukázať autenticitu istých scén, občas bez strihu, pomaly v reálnom čase, je to občas na škodu. BPM by potrebovali niektoré scény vyhodiť, iné zostručniť, takto nechávajú diváka v surovom strihu a otvorenom poli, aby sa pretĺkol až na záver.

Určite bude rezonovať aj téma – mapuje dianie aktivistov Act Up v Paríži na začiatku 90. rokov (film vám síce nepovie, kedy sa odohráva, no franky, absencia mobilov a iné tipy ho presunú o 25 rokov vzad). Skupina homosexuálov bojuje proti vládnemu systému, medicínskym firmám, absencii liekov či stave spoločnosti, zatiaľ čo sama má isté rozpory. Divák sleduje celú skupinu, jej debaty i konkrétne aktivity prekladané snahou vypnúť a sústrediť sa na život. Veľké množstvo postáv spočiatku znemožní orientáciu, postupne sa rysujú istí protagonisti, ich vzťah a v poslednej tretine film prešaltuje pomaly na intímny pohľad vybranej dvojice. V hutnom celku sa nachádza veľa tém i momentov.

Súčasne sa nepozerá ľahko a do istej miery súvisí s pohľadom na zobrazenie komunity gayov a aktivít, nehovoriac o sexuálnych scénach. Práve vtedy by ste ocenili svižnejší strih, lebo film sa občas posúva až do dokumentárneho módu, no má nesmierne ťažkú úlohu udržať pozornosť diváka po celý čas. Je výborné vidieť dianie a cítiť napätie medzi hrdinami, sčasti aj strach tikajúcich hodín odpočítavajúcich niekedy dni do smrti, na druhej strane snahy o riešenie vám nemusia prísť sympatické. Akokoľvek sú scény prehnané či symbolické, majú svoje miesto. 120 BPM stále obsahuje momenty, pre ktoré sa raz oplatí pozrieť. Pri castingu či hereckých výkonoch možno hovoriť o jasnej tutovke.

KINEMAVIDEO4474.

Svět podle Daliborka (ČR)

Vidieť tento dokument už po župných voľbách dáva filmu sčasti inú príchuť, no stále má čo povedať k téme neonacizmu. Podobne ako pri iných dokumentoch, aj tu je vhodné rozlíšiť formu a predkladaný obsah, ku ktorému môže mať divák istý vzťah, resp. už vytvorený názor. Bonusom pri Daliborkovi je navyše aj spôsob vzniku, kedy režisér prišiel za Daliborom a väčšinu scén natočili ako rekonštrukciu.

Je to iný pohľad a ukazuje možnosti technológií a spôsob života robotníka, čo chce tlačiť svoje názory do sveta, pritom príliš nikoho nezaujímajú v pôvodnej forme. Videá so spevom a krutou lyrikou, slabá komunikácia s matkou (žijú v jednom byte) a postupne ukážky v inom prostredí posúvajú Daliborka skôr do tragikomickej roviny. Má názor na všetko, ale (našťastie) nekoná, iba stále hovorí o tom, na čo sa cíti a samozrejme, Cigánov počastuje najhoršími označeniami i predstavami. Situácia sa ešte mení, keď do jeho života vstupuje ďalší chlapík s extrémnymi názormi na to, že treba „rozkopávať čierne huby a ako im krásne praskali kosti“. Hodinu a pol sledujeme Daliborka v rozličných obdobiach a postupne vidíme ako ide na koncert, slávi Vianoce, stretávku so spolužiakmi, odchod kolegu z práce.

Titulná postava vzbudzuje opovrhnutie, ľútosť a smiech zároveň. Názor s popieraním holokaustu budí hnev vo väčšine divákov, no veľa ostatných scén ukazuje Daliborka ako jednoduchého človeka, ktorý by strašne chcel meniť systém, no nemá na to mentálne predpoklady či nadhľad v spoločnosti. Úsmev budí kopa scén, kde sledujeme nefunkčné rodinné vzťahy, neškodné absurdné situácie a márne snahy.

Film vrcholí epilógom v Osvienčime, kde okrem prehliadky koncentračného tábora stretáva Dalibor aj jednu z obetí, ktorá prežila. Aj zoči-voči nej nemení svoj názor a hľadá bazén či iné pohodové miesta, pričom iní členovia výpravy už názor menia ako matkin priateľ. Na čo musí režisér skočiť za ním a ísť mu vysvetľovať kontext, no Dalibor odmieta pochopiť. Je to čiastočne rušivý moment a do istej miery mení pocit z dokumentu, no súčasne podčiarkuje ako časť obyvateľstva nedokáže stále veriť faktom a zakrýva ich za propagandu i vlastné názory. Sme 72 rokov po druhej svetovej vojne, no zabúdame...