Filmová škola – John Alton a maľovanie svetlom

Ďalší príspevok z filmovej histórie venujeme filmárovi, ktorý ako vôbec prvý zo svojho fachu publikoval kameramanskú príručku, a to s názvom Painting with Light (1949) (1). Vlastným menom Johann Jacob Altmann (1901-1996) sa narodil v maďarskej obci Sopron a v 1919 emigroval do USA. Začínal v laboratóriách štúdií Paramount a MGM a neskôr sa presadil ako pomocný kameraman.

V 1932 si „odbehol“ do Argentíny, aby sa tu oženil, zažil svoje kameramanské začiatky, vrátane nasnímania prvého tamojšieho zvukového filmu (Los Tres Berretines) a po 7 rokoch sa vrátil do USA, kde začal pôsobiť ako hollywoodsky kameraman. V prvej polovici 40tych rokov pracoval na žánrovo rozmanitých B-filmoch: komédiách, muzikáloch, dobrodružných filmoch, mysterióznych thrilleroch či vojnových dielach. A v roku 1947 nasnímal svoj prvý noir.

Film noir (1941-1958) mal  viacero skvelých remeselníkov za objektívom kamery. Spomeňme mená ako Milton R. Krasner (Scarlet Street, 1945), Elwood Bredell (Zabijaci, 1946), James Wong Howe (Telom a dušou, 1947), Nicholas Musuraca (Preč od minulosti, 1947), Burnett Guffey (Na osamelom mieste, 1950), Stanley Cortez (Lovcova noc, 1955), Joseph F. Biroc (The Garment Jungle, 1957) či Russell Metty (Dotyk zla, 1958); ale noirový kameramanský kráľ bol iba jeden.

John Alton spolu s režisérom Anthonym Mannom (2) nakrútil šesticu titulov (3), kde kritici a historici dodnes vedú úvahy, či ide viac o režisérov alebo kameramanov film (4). Rodák z Maďarska Mannovým snímkam odtlačil svoj jedinečný a štylizovaný, autorský rukopis.

Alton dokonale pracoval s tmou a nasvietením. Teda, predovšetkým s tmou. Bol známy svojim výrokom, že dokáže „vidieť viac v tme než v svetle“. Používal viacero štylistických techník: úsporné spodné svietenie, kontrastné low-key svietenie, extrémne podhľady, vnútrozáberovú montáž s viacerými obrazovými plánmi či zadné svetlo rozptýlené v hmle alebo dyme. Tieto postupy napríklad deformovali postavám ich črty tváre (čím sa podčiarkla ich nejednoznačnosť) alebo umožnili kontrastne vyniknúť siluetám postáv (čo prispelo k celkovej tajomnej, temnej až fatalistickej atmosfére). 

Svoje vrcholné kameramanské počiny dosiahol Alton pri už spomínanej spolupráci s Mannom (1947-1950) a v čierno-čiernej pecke noirového Bčkového kráľa Josepha H. Lewisa – The Big Combo (1955), ktorá je považovaná za jeden z vizuálne „najčiernejších“ filmov vôbec. Práve záverečný, výtvarne vďačný záber z tohto filmu je neodlúčiteľne spätý s noirovou ikonografiou. Máme tu noc, priestor ponurého hangáru, zadné svetlo policajného reflektora rozptýlené v hmle a ostré, jasné siluety muža a ženy.

Paradoxom je, že John Alton získal svojho jediného Oscara spolu s Alfredom Gilksom za nasnímanie muzikálu Američan v Paríži (1951), kam šikovne „prepašoval“ svoje noirové cítenie aj napriek tomu, že šlo o jeho prvú prácu s farbou.

(1) Filmový kritik Todd McCarthy z Variety vo svojom úvode k reedícii príručky Painting with Light (1949) z roku 1995 uviedol, že „nemôže byť pochýb o tom, že John Alton posunul film noir do jeho najvzrušujúcejších vizuálnych extrémov. V najvýznamnejšej noirovej ére, teda zhruba v rokoch 1946-1951, nikoho čierna nebola čiernejšia, tiene natiahnutejšie, kontrast výraznejší a hĺbka ostrosti väčšia než u Altona.“

(2) Mann bol známy typicky chlapskými žánrami. Začínal s filmom noir (nakrútil ich tucet), neskôr v 50tych rokoch presunul temnú atmosféru na Divoký západ, keď sa začal špecializovať na westerny (spomeňme 5-dielnu sériu s Jamesom Stewartom) a kariéru ukončil s výpravnými historickými eposmi (Cid, Cimarron).

(3) Za štyri roky spolu nakrútili šesticu titulov: filmy noir T-Men (1947), Raw Deal (1948), He Walked by Night (1948), Border Incident (1949), kostýmovú drámu o francúzskej revolúcii Reign of Terror (1949) a noirovo ladený western Devil's Doorway (1950).

(4) Odporúčame tiež dokument venovaný svetovým kameramanom Visions of Light: The Art of Cinematography (1992), na ktorom sa spolupodieľal spomínaný McCarthy.