Filmová škola: rušivý strih jump-cut a stop trik

Hovorí sa, že film vzniká v strižni. Strihom, ktoré hladko spájajú dve scény, sme sa venovali minule. Tento raz kontinuitu nahradí rušivý „skokový“ strih – tzv. jump cut.

Jump-cut spája dva zábery totožného objektu nakrútené z identického alebo veľmi podobného uhla kamery, pričom nový záber nemusí prinášať „príliš nový“ obsah a preto strih pôsobí ako „skok“. Divák je tak viac zaujatý strihom než obsahom a zároveň sa porušuje pravidlo 30° (1). Dôležité tu je, ako sa pracuje s filmovým časom a ako sa vyberajú úseky, v ktorých sa deje niečo zásadnejšie. Jump-cutom tak možno dramatizovať inak nudné pasáže (napr. cestu autom) alebo podporiť dynamiku tých rýchlejších (útek, hľadanie).

Francúzsky režisérsky velikán Georges Méliès objavil tento strihu omylom (2) a následne ho začal nadšene používať na evokáciu kúzelníckych trikov: miznutie a zjavovanie sa ľudí či objektov (The Vanishing Lady alebo The Haunted Castle, 1896). Použil ho aj na ilúziu pristátia lode na Mesiaci v legendárnej Ceste na Mesiac (1902). Orámovanie oboch spájaných záberov ako aj uhol kamery sú rovnaké, akurát sa strihom preskočil samotný proces pristávania (narazenia), čím vznikla krátka kauzálna medzera. Vidíme Mesiac bez lode a zrazu už s loďou (v oku). Dnes je to jeden z najikonickejších záberov kinematografie. Mélièsove triky tak boli prvými pokusmi o špeciálny efekt za použitia jump-cutu.

Tieto strihy nájdeme aj v raných dielach zlatého fondu svetovej kinematografie, konkrétne vo filmoch od D. W. Griffitha (Zrodenie národa, 1915; Intolerancia, 1916), Sergeja M. Ejzenštejna (Krížnik Potemkin, 1925) či Dzigu Vertova (Muž s kinoaparátom, 1929).

Snáď najviac túto strihovú techniku spopularizoval otec francúzskej novej vlny Jean-Luc Godard vo svojom debute Na konci s dychom (1960). Jeho jedinečná, na pohľad improvizačná filmová reč korešponduje s chaotickosťou a neusporiadanosťou hl. hrdinu a jeho voľnomyšlienkarskej priateľky. V jednom zábere vidíme Michela (Jeana-Paula Belmonda) smerujúceho na ľavú stranu obrazového poľa a vzápätí je po strihu vpravo, alebo v strede. Táto „skoková“ strihová skladba je neprehliadnuteľná najmä pri cestách autom. Aj zastrelenie policajta je zostrihané skratkovito a úderne. Zámerne sú tu vypustené krátke zábery, čo viac zamestnáva divákovu pozornosť. Tento nápad mu údajne odporučil jeho priateľ a kolega Jean-Pierre Melville (napr. Samuraj). (3)

Jump-cuty sa stali rýchlo obľúbenými v hororoch a pôsobivo ich použil aj Alfred Hitchcock vo Vtákoch (1963). Skokové strihy našli šikovné uplatnenie aj napr. v scénach zúfalého, nervózneho hľadania: spomeňme pasáže v sci-fi tituloch Moon či District 9 (oba 2009). Za ostatné roky túto strihovú techniku zaujímavo použili aj Tom Tykwer (Lola beží o život, 1998), Guy Ritchie (Podfuck, 2000), Terrence Malick (Strom života, 2011), Ari Aster (Prekliate dedičstvo, 2018) či Quentin Tarantino (Vtedy v Hollywoode, 2019).

Jump-cut  teda zaznamenal pestrý vývoj: od iluzionistických trikov a začiatkov vizuálnych efektov z konca 19. storočia cez francúzsku novú vlnu v 60tych rokoch 20. storočia až po súčasnú kinematografiu. (4)

(1) Toto pravidlo hovorí, že ak robíme strih spájajúci dva zábery toho istého objektu pri rovnakej kompozícii, kamera by sa v ďalšom zábere mala posunúť minimálne o 30°.

(2) Méliès nakrúcal v parížskych uliciach so statickou kamerou a v jednom momente sa mu kamera zasekla. Keď ju spojazdnil a znova spustil, na nakrútenom materiáli zrazu namiesto omnibusu videl pohrebný voz.

(3) Je viac než pravdepodobné, že Godard vo svojom debute značne improvizoval (čo sa neskôr stalo jeho bežnou, čiastočnou metódou) a nakrútil neúnosne dlhé, neprerušované scény, ktoré sa napokon zachraňovali v strižni. Melvillova rada tak mohla vyústiť v drastický zásah v podobe týchto rýchlych strihov a tento jedinečný strihový rukopis tak možno vznikol len ako z núdze cnosť.

(4) Pre všetkých, ktorých zaujímajú dejiny strihu a strihačské postupy, odporúčame aj dokument The Cutting Edge: The Magic of Movie Editing (r. Wendy Apple, 2004).

Ďalšie časti našej filmovej školy:

Filmová škola tentoraz o rakurzoch: podhľady vs. nadhľady

Filmová škola: hladký asociatívny strih match-cut

Filmová škola - ako rozprávať film bez diálogov len kamerou, hercami a hudbou

Filmová škola – odkiaľ je Tarantinov kufrík z Pulp Fiction?

Filmová škola - Začiatky subjektívnej kamery

Filmová škola – Prvé reálne použitie televízie vo filme?

Filmová škola dnes predstaví tzv. holandský uhol pokrivenej reality

Filmová škola – John Alton a maľovanie svetlom

Filmová škola – Americká noc - spôsob nakrúcania nočných scén

Filmová škola: high-key vs. low-key filmové svietenie

Filmová škola – hlavu vám zakrúti Vertigo efekt 

Filmová škola – obľúbený uhol z kufra: Trunk Shot