Režisér filmu Predtuchy: Nemyslím si, že divákovi treba niečo rozžuť

Minulý týždeň bola na festivale Cinematik a vzápätí aj do filmovej distribúcie uvedená nová dráma Predtuchy od ukrajinského režiséra Vjačeslava Krištofoviča. Tesne po projekcii sme sa s ním spojili, aby sme prelúskali vybrané témy, ako točil flashbacky a najmä prečo si vybral do dôležitej scény známu operu Tosca.

Všimol som si, že točíte filmy v poslednom období iba raz za niekoľko rokov. Prečo? Hľadáte dlho námet alebo realizácia filmu býva taká dlhá?

Moja filmografia je celkom veľká, nepočítal som to presne, ale mám za sebou asi 25 filmov vrátane televíznych. Často som natáčal aj dva filmy za tri roky. Ale potom prišiel stav, že sa na Ukrajine veľa kinofilmov nenatáčalo, ale povedal som si, že treba žiť a začal som točiť filmy pre televíziu. Vydržalo mi to 10 rokov, potom prišla pauza a nebol materiál.

No po čase som mal toho dosť, a tak som zavolal svojmu priateľovi dramaturgovi Anatoljovi ??? a vravím mu: Poďme niečo vymyslieť. A aj sme vymysleli.

Ale teraz ma asi čaká opäť pauza. Mohli by sme síce natáčať, ale nemáme financie a štátny orgán nám ho odmietol. Je to scenár, ktorý sa mi veľmi páči a je opäť o niečom inom – o dvojici, o ňom a o nej, intímna záležitosť. Neviem však čo s ním bude.

Ale nechcete aby ostali Predtuchy posledným filmom...

Samozrejme, nechcem, aby boli posledným filmom, ale netuším čo bude.

Úvodná sekvencia filmu je šikovne natočená s napätím, ale trošku mätúca, kým zistíme počet postáv.

Áno, presne tak, to je zámer, mať strašne veľa krátkych scén, no potom sa stretnú a celé dianie sa otvorí.

Prvá polovica je absurdná súdna dráma najmä v interiéroch, druhá pôsobí inak. Flashbacky sú však často zastúpené v oboch.

Keď som urobil prvý variant filmu, zistil som, že je kratší ako má byť. Takže keď sme robili druhý variant, bol som nútený doplniť ďalšie časti filmu, ktoré sme predtým vystrihli. A som veľmi rád, že sme dostali do filmu aj hudbu, ktorá isté pauzy vyplnila a celú dĺžku prekryla.

V druhej časti filmu sú flashbacky z toho istého dôvodu. Náš producent nemal také veľké skúsenosti, ale poradili sme si.

Ale všetky flashbacky ste točili v tom istom čase?

Áno, všetky boli vopred napísané a postupovali sme podľa scenára.

Istý flashback je celý čiernobiely s farebnými vkladmi? Ako ste zvažovali čo ponechať bez farieb a kam ich vložiť?

Toto bola práca operátora pri korekcii farieb. Natáčali sme klasickým spôsobom a potom prišli úpravy operátora. Najprv operátor urobil čiernobielu farebnosť, ale nesúhlasil som, aby scény boli celé čiernobiele, pôsobilo to tak cudzo. Preto sme sa rozhodli, že tu dáme žene farebné šaty, tam vyfarbíme citróny či iné veci.

Nejeden divák sa postupne snaží odhaliť postavy, či niečo vyrieši alebo sa len poneviera v meste. Ako s tým pracovať?

Všetko je na divákovi. Nemyslím si totiž, že divákovi treba niečo rozžuť. Má tam všetko pochopiteľné. Divák je na to, aby to sám pochopil. Ak by sme mali situáciu, že treba pribrzdiť alebo niečo dovysvetľovať, znamená, to že si nevážime diváka. Samozrejme, poteší nás, keď si film pozrie maximálny počet ľudí a najmä tých rozumných. Každý si niečo nájde.

Čo znamená postava predajcu hodín? Mnohým divákom môže symbolizovať pozíciu Ukrajiny. Či skrýva viac symbolov?

Oni sú všetci obraz Ukrajiny. Nemám totiž rád, keď sa robia jednotlivé postavy ako metafory. Som rád, keď je celý film metaforou a platí pre všetky postavy.

V jednej scéne dôjde k zmene sudcu počas prípadu. Je to dosť netradičný nápad, stretli ste sa ním aj v skutočnosti?

Nie, s tým som sa v reáli nestretol a je to nápad nášho scenáristu. Ale určite veľmi dobrý.

Prečo všetci pozerajú naraz operu? Je na Ukrajine taká populárna alebo je to dramatický moment?

Takto sme sa rozhodli pre finálnu scénu. Tosca bola revolučná opera. A my sme scénu v opere získali ešte rok pred natáčaním filmu, lebo hlavnú úlohu hrala známa ukrajinská speváčka a nám sa s ňou podarilo natočiť scénu pre filmu.

Kedy bol napísaný scenár filmu?

To bolo ešte v roku 2015 a natáčalo sa v rokoch 2018-19.

Pýtam sa aj v možnom kontexte a pálčivej situácie na Kryme. Dá sa hľadať alegória v tomto smere?

Vo filme to v skutočnosti neboli lode, ale grafika. A robili ju naši kolegovia z Bratislavy. S loďami to nebolo ťažké v porovnaní s rybami. A čo sa týka rýb, tie vytvorili vynikajúco, ich pohyb, tvar, smerovanie. Na veľkom plátne je to veľmi dobré vidieť. Dotvára to celý dojem, je to veľmi dobré.

Ak si uvedomíte kontext Toscy (pozn. Napoleon ide okupovať Rím), je tu prepojenie s myšlienkou okupácie na Ukrajine?

Ako sme spomínali, Tosca je revolučná opera plná pátosu. A v scenári bola práve už od začiatku. Inak nemám rád pátos, ale do toho filmu pasovala. Ľudia v opere bojujú s náročnou situáciou a okupáciou, aj tu je podobná téma vo filme. A ten pátos, ktorý by som do filmu sám nedal, takto pretečie do rýb a to je presne to, čo ja znesiem.

Ako prebiehalo natáčanie na mori, keď ste ryby dotvárali? A ste rybár či poznáte ryby?

My sme natáčali len more, ryby boli dotvorené. Sám sa do rýb nevyznám, to je myšlienka nášho scenáristu. Mne sa to veľmi páčilo, bola zaujímavá. Predtým som také filmy nenatáčal, s toľkými motívmi či hrdinami. Niekedy si neviete dať rady s dvomi-tromi, teraz je ich rovno sedem.

Čo vnímate ako top scénu filmu?

Nemám takú scénu, považujem každú za dôležitú. Iste, z pohľadu dramaturgie je to posledná scéna, ale inak nemám čo vyzdvihnúť. Pre mňa je každá scéna hlavná.

A čo sa najťažšie natáčalo? Boli to dlhé pasáže na súde, ktoré tvoria takmer polovicu filmu?

Áno, bol to určite súd. Bolo tam veľa ľudí a strašná horúčava. A točili sme to dlhé štyri dni.