Každý by mal mať možnosť žiť podľa svojich predstáv, pokiaľ tým zámerne neubližuje iným - Šťastný človek

O dva týždne vstúpi do kín príbeh česko-slovenskej rodiny, ktorá sa vyrovnáva so špecifickými okolnosťami spojenými s rodovou tranzíciou jedného z rodičov. 

Režisérka filmu Šťastný človek:

Keďže je naša spoločnosť často presýtená mylnými a zavádzajúcimi informáciami, snahou tvorcov filmu Šťastný človek bolo nakrútiť film transparentne a bez manipulácie. „My, čo žijeme v súlade s očakávaniami a predstavami spoločnosti, si ani neuvedomujeme, v akej privilegovanej pozícii vlastne sme,“ hovorí v rozhovore s Romanom Samotným režisérka a vedkyňa z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied Soňa G. Lutherová. Na otázky, čo sú najväčšie mýty a aká je pravda o živote transrodových ľuďoch, odpovedajú aj hlavný protagonista filmu, grafický dizajnér a spisovateľ Marvin Horvat a transrodová aktivistka Tina Bednar.

Snímku producentov Maroša Hečka a Petra Veverku (Invalid, Amnestie...), ktorá má za sebou úspešnú svetovú premiéru v Kanade, uvidia prví slovenskí diváci počas premiéry na MFF CINEMATIK v Piešťanoch 13. septembra, a vďaka spoločnostiam Azyl Production, HBO MAX a Slovenskej asociácii filmových klubov od 21. septembra v kinách po celej krajine.

V diskusiách vidíme mnohé vyjadrenia a často nie pekné komentáre. Ktoré z nich sa týkajú teba ako transrodovej ženy?

Tina: Väčšinou sa stretávam so stereotypom, že biológiu neoklameš, si stále to, čím si sa narodila a zmeniť to nemôžeš. Všetci to väčšinou zvrhávajú na jednu a tú istú tému, že je to o chromozómoch. Neprijímajú našu identitu, ktorá je viac ako len chromozómy. Ľudia na sociálnych sieťach vôbec neberú do úvahy fakty ani nové poznatky vedy. Šíria veľa mýtov, vypichujú len senzácie a neveria faktom.

Často o sebe čítaš nezmysly?

Tina: Áno. Najväčší je ten, že som si prešla tranzíciou len preto, aby som sa dostala na ženské toalety. Človek si vtedy povie, že určite si tranzíciou prejdem len preto, aby som sa zamkla v kabínke a vyčúrala sa.

Aký bol tvoj obraz o transrodových ľuďoch, a čo si vedela o tejto téme predtým, ako si začala nakrúcať film Šťastný človek?

Soňa: S témou transrodovosti som sa stretla dávnejšie. V prvom rade som mala veľmi blízku transrodovú priateľku, cez ktorú som nadviazala výskumnú spoluprácu s o. z. TransFúzia*. Bola to pre mňa vtedy nová téma, ktorá mi otvorila nové obzory. Na začiatku som urobila všetky tie veci, ktoré mnohí z nás, keď sa s tou témou stretneme, najprv urobíme – niekedy som označila transrodových ľudí nesprávnym rodom (misgenderovala**), alebo som sa pýtala zvedavé otázky, ktoré boli niekedy za hranicou toho, čo dnes vnímam ako vkusné a vhodné sa spýtať. Ale bolo to v bezpečnom, prijímajúcom prostredí, pretože šlo o mojich priateľov, ktorí chceli, aby som im porozumela a vedeli, že to myslím úprimne a nesnažím sa ich dostať do rozpakov alebo im ublížiť. Čo sa týka môjho príbehu s Marvinom, poznáme sa od roku 2008. Stretli sme sa ako dva úplne typické tradičné páry – ja s manželom a Marvin s manželom. Bolo to ešte pred jeho coming outom, aj tým vnútorným.

Tvoj postoj k transrodovým ľudom teda utvárala osobná skúsenosť.

Soňa: Jednoznačne. Zhodou okolností sa v mojom pracovnom aj súkromnom živote vyskytlo viacero transrodových ľudí. Každý príbeh a človek bol iný, lebo každý sa stretával s inými problémami. Veľmi ma to ľudsky posunulo, aj v tom ako vnímam ja sama seba a moje manželstvo, hoci sme konvenčný heterosexuálny cisrodový*** pár.

Bola osobná skúsenosť aj motiváciou, že chceš príbeh transrodového človeka rozpovedať aj ako filmárka?

Soňa: Určite áno. Chcela som filmom pomôcť a urobiť pre LGBTI+ ľudí viac, lebo verím, že každý z nás môže urobiť viac. Práve pre moju „bezpečnú pozíciu“ cisrodového človeka si to môžem dovoliť. Ľudia sa ma pýtali, či sa nebojím, že prídu hejty. Možno nejaké prídu, ale myslím, že tie často vychádzajú skôr z neporozumenia či zo strachu z neznámeho. Každodennými príbehmi obyčajných ľudí vieme vzbudiť v iných empatiu a naštartovať pozitívny dialóg v spoločnosti.

Napriek snahe zlepšiť vnímanie o LGBTI+ ľuďoch a špeciálne o transrodových ľuďoch, je tento obraz na Slovensku slabý a zlý. Čím si to vysvetľuješ?

Tina: Nevzdeláva sa o tom, je to nová téma. Slovensko si musí prejsť podobnou revolúciou ako v zahraničí, keď sa začne o tejto téme rozprávať a častejšie rozoberať aj na verejnosti bez dogiem. Je to veľmi ideologizovaná téma. Nerozprávame sa o faktoch, ale názoroch. Ľudské práva nie sú názor. Myslím si, že téme sa treba venovať aj v školách v neprifarbenej výučbe. So staršou generáciou je to veľmi ťažké. V rodine sme na túto tému diskutovali, ale majú svoj názor a nechcú ho zmeniť. Keď majú osobnú skúsenosť s transrodovým človekom, vedia to aspoň začať tolerovať a rešpektovať, aj keď to nie je úplne prijímajúce.

Soňa, priviedli ťa skúsenosti transrodových priateľov k otázkam o vlastnej identite? A čo to pre teba znamená, čo to vlastne je, byť ženou, byť mužom?

Soňa: Áno, ale súvisí to aj s mojím antropologickým vzdelaním a prácou, ktorej súčasťou je neustále hľadanie, čo je človeku dané od prírody a čo v ňom formuje kultúra a spoločnosť. Marvinov príbeh a naše spoločné rozhovory mi prinášali práve tieto otázky. Aj Marvin aj ja máme deti, máme skúsenosť s rodičovstvom a bolo zaujímavé porovnávať si tieto skúsenosti a spytovať sa čo je to rodina, na čom je moja rodina postavená, o čom je moje rodičovstvo, čo znamená byť partnerkou či partnerom v dlhoročnom vzťahu. Tieto otázky kladieme aj vo filme. Ale nechceme divákov vzdelávať, iba im tieto otázky klásť a nedať im na ne jasnú odpoveď. Skôr im ich ponúknuť podnet na premýšľanie. Tak ako je film mojím pohľadom na Marvinov príbeh, je aj zachytením môjho procesu spracúvania jeho tranzície.

Aké to bolo pustiť si Soňu, ako filmárku, do súkromia?

Marvin: Keďže nakrúcanie trvalo 4 roky, bolo to postupné. Na začiatku sme robili online rozhovory a až po nejakom čase prišli nakrúcať. Vo chvíli, keď som mal nasťahovaný štáb v dome, už som si na to zvykol.

Vlastnú identitu si objavoval zrejme po menších krokoch. Čo bol pre teba moment, keď si si uvedomil, že si trans?

Marvin: Pre mňa bolo kľúčové zistenie, že transmuži existujú. Pretože ja som sa s tým v Českej republike, kde som vyrastal, poriadne nestretol. A až keď som pochopil, čo to je, bol som schopný pomenovať, ako sa cítim.

Dalo by sa povedať, že ti chýbali výrazy, ktoré by ti pomohli pochopiť svoju vlastnú identitu?

Marvin: Určite. Myslím si, že každý z nás má vnútri určité predstavy sám o sebe, aj tie, čo má viac alebo menej realizované. Robíme veci zo zvyku, a ak sme sa presvedčili, že sú pre nás lepšie, niektoré pocity potláčame a niektoré naopak vyzdvihujeme. Každý z nás má časť osobnosti, že toto som ja, a potom časť osobnosti, toto chcem byť, o toto sa snažím. Preto si myslím, že je nutné mať správne slová a priestor na preskúmavanie toho, čo ja vlastne naozaj chcem a ako sa cítim, a čo je iba napĺňanie očakávaní ostatných.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát niekomu nahlas o tom povedal?

Marvin: Nepamätám si úplne „prvý“ coming out. Ale skúsil som si to na bývalom kolegovi, ktorý je hetero cisrodový, s nie príliš progresívnymi názormi. Neboli sme si takí blízki, takže by som nebol nešťastný, ak by zareagoval zle. Išli sme spolu na pivo a bolo to v pohode.

Tina, spomínaš na svoj coming out? V tom čase si bola vydatá, však?

Tina: Pre mňa to bol dlhý vnútorný boj. Vedela som dosť skoro, že niečo nesedí, že sa cítim inak, ale a celé moje okolie malo určité očakávania a tlačilo ma jedným smerom. Až som sa vydala, mám dve deti, hypotéku a potom ma to dobehlo a zmierila som sa s tým kto som. Aj vďaka TransFúzii som sa našla. Môj vlastný vnútorný coming out trval veľmi dlho. Potom prišli tie coming out voči ostatným. U mňa to bolo o jednotlivých rozhovoroch, najmä tom s mojou manželkou. Niekoľko rokov sme si to prechádzali, kým som sa dostala do bodu, že som to povedala ľudom naokolo.

Čo boli tie pocity, ktoré tebou prechádzali, keď si išla vysloviť že si trans?

Tina: Mimotelový zážitok – to by to asi najviac opísalo. Odhodlala som sa začať rozprávať, a potom som sa na to akoby dívala zvrchu. Po pár minútach nastalo ticho a potrebovali sme to s manželkou spracovať. Bolo to veľké emočné vypätie, prišli slzy. Bol to obrovský, veľmi silný zážitok.

V čom máš pocit, že je rozdielna životná skúsenosť transľudí a cisľudí?

Soňa: My, čo žijeme v súlade s očakávaniami a predstavami spoločnosti, si ani neuvedomujeme, v akej privilegovanej pozícii vlastne sme. Ja nezažijem tento pocit „inakosti“ a tú zraniteľnosť, že ma nevnímajú tak, ako sa vnímam ja sama. Ale všetci môžeme byť niekedy v nejakom kontexte tými „inými“, tými druhými, či cudzími a vtedy zistíme, že nie je ľahké sa s tým vyrovnať.

Ty žiješ v Rakúsku, bola aj tvoja identita dôvodom, prečo si nezostala na Slovensku?

Tina: Áno. Mám aj rakúske občianstvo. Hlavným dôvodom je, že na Slovensku bola pre právnu tranzíciu povinnosť kastrácie, a taktiež by nás rozviedli. Tranzíciou som si prešla v Rakúsku, je to oveľa jednoduchšie. Je tam viacero lekárov, ale zároveň sú väčšinou súkromní a štát prepláca minimum. Treba minimálne 10 hodín u terapeuta, musela som si zohnať 3 psychiatrické posudky. Na štátneho endokrinológa sa čaká 9 mesiacov. Ak má človek dosť peňazí, vie si tam relatívne rýchlo vybaviť tranzíciu. Slovensko ma doslova donútilo – ak chcem žiť normálny život v rode, ktorý cítim a prežívam vnútorne, a byť partnerkou, manželkou – povedalo nie.

Vieš si predstaviť prechádzať tranzíciou v Česku?

Marvin: Do určitej miery asi áno, ale bolo by to o niečo komplikovanejšie. Mali by sme ten istý problém ako Tina. Svadbu sme mali v Bratislave, takže tiež by nás rozviedli, ak by sme ostali v Čechách alebo na Slovensku. Ďalšia vec, problém by bol so starostlivosťou o deti. Ja som síce biologický rodič, ale v momente, keď meníš právne pohlavie, to nič neznamená. Musel by som riešiť opatrovníctvo, ale ani v Česku ani na Slovensku nemajú možnosť adopcie párom rovnakého pohlavia. A teda už spomínaná povinná kastrácia. Jeden z mýtov, ktorý koluje, je že to je niečo, čo transľudia chcú. Úplne sa zabúda na to, že nejde o rekonštrukciu pohlavného organu v súlade s rodom, aký cítiš, tam ide len o biologickú kastráciu, ktorej cieľom je zabrániť biologickej reprodukcii. Kastrácie „nevyliečia“ transrodového človeka z jeho dysfórie, ale naopak môžu spôsobiť ďalšie zdravotné problémy.

Koľko rokov trval váš proces tranzície?

Marvin: Začal som roku 2016 a stále čakám v rade na posledný papier, aby som mohol právne zmeniť pohlavie, čiže som tak na siedmom roku. Vo Švédsku sa dlho čaká na všetky kroky v procese tranzície. Myslím si, že tranzícia je pre mnohých akoby celoživotný proces. Je to niečo, čo s tebou ide ďalej, zahŕňa to aj celoživotný mentálny vývoj. Asi nebudem úplne môcť povedať, že teraz mám s tranzíciou hotovo.

Tina: Tiež neviem povedať presne, koľko to naozaj trvá. Keďže si to uvedomujem od nejakého šiesteho roku a stále som s tým zápasila. Povieš si, že v dvadsiatke to skúsiš, začneš sa obliekať nebinárne, potom to hodíš do koša, zase s tým začneš neskôr. Kedy sa vlastne začína tranzícia, nejde presne povedať. Nejaký veľký dátum bude asi outing manželke v 2017. Už neplánujem ďalšie zákroky. Je to aj o nastavení, že sa zapájam aj do dúhových rodín, otvorene o tom rozprávam a robím advokáciu.

Na sociálnych sieťach sa často objavuje, že transrodovosť môže byť sociálnou nákazou, že je to populárne a že transrodoví ľudia budú zmätení pri poznávaní vlastnej identity. Môžu tieto informácie a príbehy naozaj poškodiť mladých ľudí pri objavovaní vlastnej identity?

Soňa: Nie. Nevnímam identitu človeka ako niečo statické, my všetci sa neustále meníme. Iná som ako vedkyňa, iná ako filmárka, úplne iná ako dcéra, matka alebo manželka. Deti v čase puberty sa hľadajú a snažia sa porozumieť svojmu miestu vo svete. Je viac obrazov transrodovosti, môže spôsobiť, že si budú klásť otázky, ktoré si napríklad ich rovesníci pred 20 rokmi nekládli. Je to o tom, poskytnúť im bezpečný priestor a čas uvažovať nad týmito otázkami. Základnou motiváciou na tvorbu filmu bolo ponúknuť skutočný príbeh konkrétnych dvoch ľudí, páru, v ktorom jeden z partnerov prechádza tranzíciou. Pre Marvina s jeho manželom Ivanom to bolo osobné a niekedy možno aj nepríjemné. Chceli sme však ich príbeh sprostredkovať, a takých príbehov je iste na Slovensku mnoho. Čím viac ich budeme vidieť a počuť, tým bude spoločnosť otvorenejšia a verím, že aj chápajúcejšia.

Myslíš, že práve to, že identita je proces, je moment, ktorý niektorých ľudí dráždi, lebo im tvrdili, že identita je niečo, čo majú naveky vytesané do kameňa?

Soňa: Myslím, že to mnohých zneisťuje. Niektorí sa cítia až osobne ohrození. Z môjho pohľadu je však normálne, že sa v priebehu života meníme a vyvíjame. Niekto sa počas života zmení viac, iný menej, ale dôležité je, že sa posúvame ďalej. Myslím, že každý by mal mať možnosť žiť podľa svojich predstáv, pokiaľ tým zámerne neubližuje iným.

Marvin, keď si šiel do tranzície, nebál si sa, že sa mýliš? Že raz zistíš, že si sa plietol?

Marvin: Moje automatická reakcia dnes na tuto otázku je: Čo je komu do toho, je to môj problém. Ale jasné, že som pochyboval, to asi niekedy každý – ale najskôr som sa bál si veľa vecí priznať. Jeden transchlapík mi povedal, že keď už si sa dostal tak ďaleko, že pochybuješ o tom, či naozaj si trans, tak ťa uisťujem, že určite nie si cis. Mal pravdu. Čím ďalej v tranzícii som sa nachádzal, tým lepšie som sa cítil sám v sebe. To bolo pre mňa jasne potvrdenie, že som sa naozaj nemýlil.

A ďalšia vec, často sme spomínali slovo „identita“. Priznám sa, že s tým slovom mám trochu problém, nie kvôli tomu, že by bolo fakticky nepresné, ale často sa zneužíva. Ona totiž existuje identita získaná socializáciou, a potom existujú vrodené danosti. Narodíš sa gay, to dnes vieme a akceptujeme ako vedecký konsenzus. A úplne rovnako vrodené je byť trans. Niečo, s čím sa narodíš, nie je identita získaná, ale zistená. A keď niekto nemá túto danosť, neadaptuje ju z okolia. A preto sa cisdeti nenaučia od transľudí byť trans, tak ako sa gay deti nenaučia byť straight, aj keď sledujú hetero romantické komédie.

Tina, ako sa prejavila tranzícia na kvalite tvojho života?

Tina: Hlavne som vnútorne vyrovnaná. A koniec koncov, som šťastnejší človek.

Čo by sme my ako jednotlivci alebo ako spoločnosť mohli urobiť, aby v spoločnosti prevládali fakty?

Marvin: Bohužiaľ si myslím, že veľa týchto vecí je mimo našej moci. Tato téma je spolitizovaná a zneužívaná, a to nielen na Slovensku. Všetky diskusie o transľuďoch napríklad v UK a USA momentálne opakujú to, čo sa dialo pred štyridsiatimi rokmi ohľadne gayov a bi-ľudí. Čo sa hovorilo gayoch, teraz tvrdia o transľuďoch—že je ich priveľa, že sa to šíri, že sú nejakou hrozbou—a je to amplifikované na sociálnych sieťach. Tá zmena sa musí diať na toľkých úrovniach... Treba vzdelávať, šíriť informácie, baviť sa s ľuďmi, snažiť sa ich dotlačiť k nejakej empatii. Nevzdávať to.

Čo môžeme spraviť, aby sa transrodoví ľudia, ktorých stretneme na ulici, cítili lepšie?

Tina: Úprimne pomáha – nehodnotiť. Akceptujme ľudí takých, akí sú. Transrodových ľudí by sme nemali súdiť len na základe zovňajšku. Je potrebné empaticky nahliadnuť do vnútra človeka, aké je to ťažké, a spoznávať ho bližšie. Hodnotenie na prvý pohľad je veľmi nebezpečné.