Liv Ullmannová má 85 rokov. Získala prezývku nórsky anjel

Patrí k najvýraznejším hereckým osobnostiam Škandinávie, ale uznávaná je aj ako jedna z najväčších európskych herečiek všetkých čias.

Nórsky anjel má dcéru

Filmárku Liv Ullmannovú prezývajú nórsky anjel, ale často si ju mýlia, že je Švédka, keďže ju preslávila spolupráca so švédskym režisérom Ingmarom Bergmanom (1918-2007).

Režisér Ingmar Bergman ju obsadil do desiatich svojich filmov, pričom sa považuje za jeho múzu.

Kým bola päť rokov prvýkrát vydatá za psychiatra Gappa Stanga (1960-1965), mala s Bergmanom milostnú aféru, z ktorej sa herečke narodilo jej jediné dieťa dcéra Linn Ullmannová (1966).

Druhýkrát sa Liv Ullmannová vydala v roku 1985 za Donalda Saundersa a rozviedli sa v roku 2001, hoci žijú spolu ďalej.

Za svoje celoživotné dielo si Liv Ullmannová v roku 2022 vyslúžila Cenu Akadémie – čestného Oscara ako uznanie: „Za jej statočnosť a emocionálnu transparentnosť, ktorou obdarila publikum.“

Režisérová večná múza

Herec John Lightgow pri udeľovaní ceny na adresu úspešného Ingmara Bergmana a jeho lásky Liv Ullmannovú povedal:

„Tým, ktorí tvrdia, že bez Ingmara Bergmana by ju nikdy nenazvali jednou z najlepších herečiek odkazujem, že Bergmana by bez Liv Ullmannovej pravdepodobne neoznačili za jedného z najlepších režisérov.“

Nórska herečka Liv Johanne Ullmannová sa narodila nórskym rodičom 16. decembra 1938 v Tokiu, kde jej otec pôsobil ako letecký inžinier.

Po dvoch rokoch sa presťahovali do Toronta v Kanade a neskôr do New Yorku.

Umelkyňa Liv Ullmannová sa ťažko vyrovnávala s predčasnou smrťou otca v roku 1945, ktorý zomrel po dlhej hospitalizácii na následky zranenia hlavy po zásahu vrtuľou lietadla na nórskej leteckej základni.

Bez otca len s mamou

V posledných týždňoch 2. svetovej vojny zahynul aj jej starý otec, ktorého deportovali do koncentračného tábora v Dachau za to, že pomáhal utiecť židovským spoluobčanom.

Po vojne sa budúca herečka s matkou, ktorá predávala v kníhkupectve a vychovávala dve dcéry, usadili v nórskom Trondheime.

Rodina trpela stratou otca, uzavretá malá Liv navyše neprospievala v škole. Napokon sa rozhodla pre štúdium herectva najskôr v Trondheime, potom na hereckej akadémii v Londýne.

Už v polovici 60. rokov minulého storočia bola herečkou národného divadla v Oslo.

Prvý raz sa pred kamerou objavila v roku 1957 v snímke Blázni na horách nórskej režisérky Edith Carlmarovej.

Film sa niesol v intenciách predvojnových komédií a príbeh plný zámien, omylov a prevlekov dal veľkú príležitosť hercom ukázať svoj talent. V tom istom roku nakrútila Ullmannová aj film Svojvoľné dievča.

Vo filme Jesenná sonáta, 1978

Prielom v jej hereckej kariére znamenala spolupráca s Ingmarom Bergmanom, ktorý ju obsadil do svojho filmu Persona (1966).

Dráma o herečke, ktorá onemela počas predstavenia, znamenala medzník aj v tvorbe vtedy už 47-ročného režiséra.

V priebehu nakrúcania sa obaja zblížili aj osobne a z ich vzťahu, ktorý trval do roku 1970, vzišla dcéra, v súčasnosti spisovateľka Linn Ullmannová (nar. 1966).

Pobyt umelcov na ostrove Farö vyústil do vzniku Bergmanovej tzv. ostrovnej trilógie pozostávajúcej z titulov Hodina vlka (1967), Hanba (1968) a Náruživosť (1969).

Bolo len otázkou času, kedy ponurý Bergman zavadí o romantizmus, surrealizmus a horor.

Stalo sa tak práve v Hodine vlka, kde herečka opäť excelovala.

Energia filmu

Dvorný Bergmanov kameraman Sven Nykvist zložil hold hereckému talentu Liv Ullmannovej slovami:

„Z Liv vyžaruje niečo, čo prenikne i oceľovým puzdrom kamery.“

Umelecký výkon, ktorý podala herečka Liv Ullmannová v snímke Ingmara Bergmana Scény z manželského života (1972) upútal nezvyčajnú pozornosť verejnosti.

Film posúval hranice kinematografie a riešil závažné témy, ktoré vyvolávali intenzívne diskusie.

V existenciálne ladenom filme Šepoty a výkriky (1972) sa herečka prevtelila do postavy Márie, jednej z dvojice žien, ktoré sa spolu so slúžkou starajú o sestru zomierajúcu na rakovinu.

Film získal v roku 1973 najvyššie ocenenie Švédskeho filmového ústavu a cenu Najvyššej technickej komisie na Filmovom festivale v Cannes.

Herecké schopnosti uplatnila Liv Ullmannová aj v Hollywoode. V Amerike etablovaný švédsky režisér Jan Troell ju obsadil do dvojdielnej ságy Emigranti (1971) a Nová Zem (1972).

Sama ako režisérka

Najväčším spoločným úspechom však bola snímka Nevesta pre Zandyho (1974), kde stál po jej boku Gene Hackman.

V snímke Tvárou v tvár (1976) stvárnila Ullmannová psychologičku Jenny, ktorá spáchala samovraždu. Jedným z najvýraznejších diel, na ktorom sa spoločne podieľali Bergman a Ullmannová, sa potom stal film Jesenná sonáta (1978).

V roku 1986 si zahrala vo francúzsko-talianskej komédii Len aby to bolo dievčatko režiséra Maria Monicelliho – a po boku takých hviezd ako Philippe Noiret, Catherine Deneuveová či Bernard Blier.

Ullmannovej prvým samostatným režisérskym debutom bol film Sofia (1992), po ňom nasledoval film Kristina Vavrincová (1995), adaptácia majstrovského diela Sigrid Undsetovej, nórskej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru.

Ingmar Bergman, s ktorým Ullmannová spolupracovala takmer 40 rokov, ju dokonca poveril nakrúcaním svojho televízneho seriálu Súkromné rozhovory (1996).

Po dvoch celovečerných filmoch nasledovala snímka Nevera (2000), ktorá na festivale v Cannes potvrdila pozíciu Ullmannovej ako vynikajúcej režisérky.

Dráma antických rozmerov o milostnom trojuholníku vychádza zo skutočných udalostí zo života Ingmara Bergmana.

Medzi neskoršie diela, v ktorých Ullmannová hrala, sa radí posledná Bergmanova snímka Sarabanda (2003) a film Dva životy z roku 2012.

Výrazná osobnosť nórskej kinematografie Liv Ullmannová je aj autorkou viacerých kníh. Jednou z nich je Premena, ktorá je ucelenou výpoveďou, o živote herečky.

Okrem umeleckých aktivít sa Liv Ullmannová angažovala ako veľvyslankyňa organizácie UNICEF.

V roku 2005 dostala na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos pre svetovú kinematografiu.

Zdroj: RTVS