Caravagiov tieň dokazuje Placidov režijný um

Pokiaľ sa vám zdá meno herca a režiséra Michela Placida až príliš familiárne, ale napriek tomu si neviete spomenúť kde ste ho v dávnejších dobách počuli, tak sa rozhodne nemýlite. Veľmi populárny taliansky herec si získal srdcia našich mamičiek, babičiek, ale aj sestier v osemdesiatych rokoch, kedy stvárnil v piatich sériách seriálu Chobotnica neúnavného bojovníka proti mafii, komisára Corrada Cattaniho. Jeho status európskeho sex symbolu muža v začínajúcom strednom veku a neskôr aj vo veku strednom by mu mohol možno závidieť aj vizážou podobný George Clooney v časoch najväčšej slávy.

Placido však účinkoval aj v niekoľkých významných talianskych snímkach, ako napríklad Corleone (1978), Traja bratia (1981) či Sicílska spojka (1984). V našich kinách sme ho mohli vidieť v dielach Neznáma (2006) alebo Baaria (2009).

V našich končinách asi iba málokto vie, že Placido sa od roku 1990 pravidelne venuje aj réžii a na svojom konte už má 13 celovečerných počinov. Najviac pozornosti mimo svojej vlasti získal výbornou zločineckou ságou Kriminálny román z roku 2005. O priazeň medzinárodného festivalového a klubového publika sa pokúša aj s novinkou Caravaggiov sen nakrútenou v minulom roku.

Michelangelo Merisi bol talianskym maliarom žijúcim v rokoch 1571 až 1610 a je známy skôr pod pseudonymom Caravaggio. Maľoval pod vplyvom manierizmu, naturalizmu a začal formovať aj barokový štýl maľby. Preslávil sa precíznou prácou so svetlom a tieňmi. Predobrazmi pri maľovaní biblických výjavov mu boli jednoduchí ľudia, častokrát patriaci na dno rímskej či neapolskej spoločnosti.

Prostitútky slúžiace ako Caravaggiove modely boli tŕňom v oku katolíckej cirkvi, umelec si svoj nelichotivý mediálny obraz „budoval“ aj búrlivým životným štýlom. Počas svojho života strávil istý čas vo väzení a bol obvinený z vraždy. Počas pobytu na Malte sa stal členom Rádu maltézskych rytierov. Okolnosti jeho smrti v roku 1610 nie sú dodnes podrobnejšie preskúmané.

Životom a dielom kontroverzného umelca sa už venoval Derek Jarman v snímke nesúce meno maliara z roku 1986. Placido však opustil Jarmanove vizuálne a postmoderné hrátky a pripravil životopisný príbeh dramaturgicky zostrojený čiastočne podľa vzoru Wellesovho Občana Kanea.

Merisi je obvinený z vraždy spáchanej počas potýčky s jedným zo svojich pouličných a krčmových známych, avšak podľa všetkého išlo o sebaobranu. Vyšetrovaním je poverený vatikánsky agent, onen „Caravaggiov tieň“ z názvu filmu, ktorý má zozbierať všetky možné informácie nielen o udalosti, ale aj o umelcovom živote a kontroverznom pozadí pôvodu malieb. K tomu mu poslúžia viaceré osoby z Caravaggiovho prostredia.

Na rozdiel od Občana Kanea ale nie sme svedkami subjektivizovaného rozprávania a informáciám uvedeným vo filme môžeme v rámci jeho fikčného sveta dôverovať. Príbeh sa odohráva vo viacerých časových rovinách, publikum sa však v deji orientuje vďaka presne uvádzaným časovo-priestorovým  údajom.

Podobne, ako v dramaturgickej schéme zvanej „história jedného prípadu“, sa ale o hlavnej postave dozvieme predovšetkým to, že je do hĺbky menej preniknuteľná a že pravdepodobne navždy bude opradená do istej miery rúškom tajomstva. Dodnes nie je napríklad jasná maliarova sexuálna orientácia, Placido sa prikláňa k najpravdepodobnejšej verzii, že Caravaggio bol bisexuál.

Zaujímavej dramaturgickej schéme ale chýba povestný „rosebud“, akýsi háčik, na ktorý potrebuje divák a diváčka v kine dostať odpoveď. Mohla by ním byť spomínaná vražda, prípadne vznik obrazu Panna Mária, kde mu bola modelkou miestna prostitútka. Obe udalosti sú síce pre príbeh dôležité, ale ide skôr iba o segmenty v chronologicky vystavanej dejovej línii z minulosti.

Placido a jeho dvaja scenáristickí kolegovia sa rozhodli poskytnúť divákovi jasnú odpoveď na otázku, akým spôsobom Caravaggio zomrel a ich fabulácia logicky reaguje na jednotlivé udalosti zobrazené v sujete. Jedným z kladov scenára je aj fakt, že jednotlivé strany konfliktu (umelec vs. cirkev) nie sú zobrazené v štýle boja čiernobieleho dobra a zla.

Caravagiov tieň dokazuje Placidov režijný um. Rozpočet zrejme nedosahoval finančné dotácie nielen hollywoodskych, ale aj európskych historických spektáklov, napriek tomu pôsobí film vizuálne presvedčivo. Scény občas plynule prechádzajú do pôvodných maliarových obrazov, atmosféra je porovnateľná napríklad z predsa len veľkofilmovejším Parfémom: príbehom vraha. V rámci možností ale Placido občas „čaruje“.

Ako vôbec nie bezvýznamný bonus môžeme považovať scény zo zápasov postáv predchodcu dnešného tenisu. Ak máte tenis radi a nie príliš sympatický Caravaggio vám ako postava neprirástol k srdcu, tak vďaka športovému talentu by vám mohol byť na konci stopáže predsa len bližší.

+ vizuálna stránka

+ množstvo informácií o kontroverznom umelcovi

+ zaujímavá dramaturgická štruktúra

+ scény hrania dobovej verzie tenisu

+ „komisár Cattani“ nielen režíruje, ale aj hrá

- menšia zovretosť celku, filmu chýba povestný „háčik“, na ktorý potrebujeme dostať odpoveď

- nie je jednoduché si k postavám vytvoriť vzťah, čo je ale tvorivý zámer

- i keď je vizuál častokrát úchvatný, predsa len nedosahuje „veľkofilmovosť“ prvotriednej áčkovej konkurencie

Hodnotenie: 70%