Odvaha kombinovať žánre a prekročiť stereotypy českej komédie - Prišla v noci

Nový film režijne-scenáristického tandemu Jana Vejnara a Tomáša Pavlíčka nadväzuje na tradíciu československej komédie založenej na medzigeneračnom strete. Ich počin začína ako jedna z mnohých anekdot o svokre, postupne sa však od stereotypov emancipuje, preberá prvky z ďalších žánrov a rozpráva mnohovýznamový príbeh.

Prišla v noci mala premiéru na karlovarskom festivale a zaujala na Cenách českej filmovej kritiky ako Najlepší film roku. Film, ktorý nie je ani plnohodnotnou komédiou, ani plnohodnotným hororom, dokáže naplniť potreby rôznorodého publika. Autori nakrútili tragikomédiu, ktorá oslovuje filmových profesionálov aj bežných divákov.

Valerie sa po hádke so svojím partnerom predčasne vrátila z dovolenky a keďže kvôli zabudnutým kľúčom nemala kde prespať, zakotvila v byte svojho syna Jirku. Ten žije so svojou družkou Anetou pokojný život vo veľkom prvorepublikovom byte, ktorý zdedil po otcovi. Dvojica tridsiatnikov verí, že prítomnosť Valerie v ich dome nepotrvá dlho.

Matka odetá vo výstrednom farebnom oblečení, s veľkými náušnicami, prsteňmi a nápadným náhrdelníkom vtrhla do bytu ako cudzie teleso, ktoré si postupne podmaňuje svojich nedobrovoľných hostiteľov a priestor si svojvoľne usporadúva. Dvojicu núti jesť svoje nezdravé jedlá, komentuje ich spôsob rodinného hospodárenia a vytýka im rekonštrukciu bytu. Bez toho, aby postava stratila komický náboj, stáva sa hororovým monštrom.

Paradox Vejnarovho a Pavlíčkovho scenára spočíva v tom, že monštrum si v ich filme vynucuje súcit. Valerie nikdy nebola do rodiny úplne prijatá. Pracovala ako cestovná referentka, vyhľadávajúca uznanie u manžela a milencoch. Detinské piesne, ktoré si odniesla z turistických autobusov, teraz núti spievať svoju rodinu v dome, v ktorom zostáva len nevítaným hosťom.

V žiadnom prípade však nejde len o morálnu dilemu o tom, ako sa zachovať k vlastnej matke či o psychologickú štúdiu o ľudskej toxicite. Autori vrstvia niekoľko významových rovín, a to od psychoanalytických motívov až po analógiu so sovietskou okupáciou.

V niektorých momentoch však zostáva ich snímka zbytočne doslovná a transparentná. Rozpoltený stav bytu, ktorý akoby uviazol v procese prestavby, symbolizuje generačný konflikt. Niektoré miestnosti prešli nedávnou rekonštrukciou a oplývajú svetlými farbami. Iné priestory zostávajú v pôvodnom stave, sú pohltené temnotou a zapratané starými nepotrebnými predmetmi.

Takto pojatá mizanscéna je až príliš doslovným komentárom Jirkovej rozdvojenosti. Na jednej strane sa snaží zrekonštruovať svoj život, no na druhej strane zostáva nechtiac hlboko zakorenený v rodinnej aj národnej minulosti.

Častokrát skloňovaná pochvala tvorcom, že „zobrazené situácie sú dobre odpozorované zo života“, nie je úplne na mieste. Doslovné dialógy niekedy neohrabane vysvetľujú jednanie postáv a prezrádzajú zámer zrozumiteľne informovať diváka. Kvôli tomu však snímka zbytočne zaváňa literárnosťou a divadelnosťou.

Simona Peková – predstaviteľka invazívnej matky – vzišla z divadelnej scény a návyky z pódia si priniesla aj pred filmové kamery. Jej teatrálnosť vynikne v kontraste s pomerne civilnejším herectvom Jiřího Rendla a Annetty Nesvadbovovej. Patetickejšie estrády Pekovej však v tomto prípade nie sú nedostatkom režijnej koncepcie, ale oprávneným významotvorný prostriedok. Peková hrá „herečku“, stvárňuje postavu bravúrne ovládajúcu spoločenskú maškarádu.

Veleriine navonok provokatívne výstupy sú maskami, pod ktorými zahaľuje rany z minulosti a obavy z osamelosti. Chovanie postavy je zámerne vygradované nad rámec realistických konvencií a stáva sa plnocenným autorským prostriedkom.

Film Vejnara a Pavlíčka je príbehom o nemožnosti úniku pred vlastnou rodinou, ale aj národnou minulosťou. Autori rysujú obraz absurdného sveta, v ktorom nepochopenie vládne na každom kroku – v kruhu priateľov, v práci alebo vo verejnom priestore. Snímka svojou myšlienkovou bohatosťou a odvahou kombinovať prvky z rôznych žánrov prekračuje tieň súčasnej českej komédie a ponúka provokatívny spoločenský exkurz.

Hodnotenie: 70

+ oprávnené zapojenie teatrálneho herectva Simony Pekovej

+ odvaha kombinovať žánre a prekročiť stereotypy českej komédie

+ vrstvenie rôznorodých významov dodáva rodinnej tragikomédii širší spoločenský rámec

- v niektorých dialógoch je film zbytočne doslovný a vysvetľujúci