Vlny sú napínavý film o novinárčine a rozhodnutiach na pozadí diania roka 1968

Jiří Mádl zatiaľ natočil tri filmy – a najnovším sa katapultuje medzi novú generáciu českých režisérov, ktorí netočia veľa (on raz za päť rokov), ale jeho počiny stoja za to. Najnovšie sa pustil do napínavej drámy resp. trileru v rokoch 1967-68. Je to silný kúsok, ktorý obstojí nielen v žánrovej distribúcii, má aj hlbší presah.

Tomáš a Pavel sú siroty a pretĺkajú sa životom tak, že starší brat Tomáš zarába ako spojársky technik, mladší ešte študuje. Tomáš cíti zodpovednosť, takže snaží sa žiť pokorne, nemá ani frajerku, zatiaľ čo Pavel neváha riskovať a púšťať sa do študentských demonštrácií na jeseň 1967. Situácia nie je utešená – verva socializmu fičí naplno, mlátenie nevinných, sledovanie či cenzúra sú bežnou súčasťou. Pavel túži po zmene a prihlási sa na konkurz do Československého rozhlasu. Osud však chce, aby sa do inštitúcie (aj s nečakanou pomocou svojho riaditeľa) dostal starší brat Tomáš, ktorý o túto prácu ani nestál.

Na rozpätí desiatich mesiacov (od konca októbra 1967 do augusta 1968) rozvíja pohľad na udalosti okolo partičky v Československom rozhlase. Tomáš sa dostáva do kolektívu ostrieľaných žurnalistov a spozná aj etablovaného šéfredaktora Milana Weinera, ktorý osciluje občas na hrane a brnká na nervy šéfovi rozhlasu, ku ktorému často chodí aj na koberček. Lebo Weiner si ctí pravidlá novinárčiny ako verifikovanie zdrojov či overovanie faktov. Veľká zvada nastane pri záhadnej páske z demonštrácie, no neskôr sa už črtajú udalosti okolo abdikácie prezidenta Novotného, príchodu Pražskej jari i neslávneho augusta 1968...

Nástup do rozhlasu je skvelou sekvenciou a postupne spoznáme viacerých novinárov: Věra Šťovíčková je v podaní Táni Pauhofovej nedobytnou pevnosťou a ich služobka je milým výletom na Slovensko. Za to Jiří Dienstbier (Vojtěch Kotek) sa ukáže byť chlapík vždy na správnom mieste a pendlujúci Luboš Dobrovský (opäť skvelý Martin Hoffman) šípi nebezpečenstvo pri každej misii v Moskve. A Tomáš Maštalír hrá dosť odlišnú rolu ako sme zvyknutí – hoci nie je súčasťou redakcie, na začiatku i vo finále má dôležitý part.

Nový džob dáva Tomšášovi nové možnosti realizovať sa nielen v technike. Lenže spolu s ním prichádza aj tlak a nebezpečenstvo – neraz sú mu v pätách rôzni sliediči, neváhajú klopať na dvere bytu (akoby nestačili časté návštevy sociálky) a vyhrážať sa mu, čo nie je v roli opatrovníka brata ľahké. Vznikajú riskantné situácie a Tomáš sa musí rozhodovať, či bude chrániť viac rodinu alebo redakciu.

Áno, toto je napínavá dráma až triler ako remeň a Jirka Mádl ho točí profesionálne ako iné znamenité filmy z obdobia Studenej vojny. My znalci tušíme lokálne udalosti a ich pozadie - hoci nie všetky, čo vytvára dosť napínavé momenty ako línia s páskou, po ktorej prahne vyšetrovacia služba. Večná tenzia z práce redakcie a ich nebojácne kroky odhaľovať pravdu (potláčanie demonštrácie, fiktívne listy) sú výborne natočené – je až prekvapivé, koľko času trávime v redakcii pri vysielaní, editovaní, rinčiacich telefónoch či dilemách, čo a kedy pustiť. V tomto smere je to rarita a film sa môže vyrovnať skvelým novinárskym filmom.

Lenže čas týchto novinárov ešte len príde: dianie roka 1968 nemilosrdne upaľuje vpred a Mádl si august 68 šetrí na tretí akt filmu, ktorý vás ovalí viacerými momentmi. Jednak je to zachytenie samotnej invázie vojsk piatich krajín, ale zároveň aj vzdorovanie redakcie Československého rozhlasu, čo miestami pripomína až oscarovú drámu Argo Bena Afflecka so scénami na americkej ambasáde v Iráne... A to si ešte Mádl šetrí vyšperkovanú líniu vysielania počas invázie z nečakaných miest a rôznym vybavením – to je práve tá pocta žurnalistom, ktorí sa nebáli vykonávať svoje remeslo aj v extrémnych podmienkach. Film sa nebojí ísť do terénu, ukazovať zber informácií, pobehovanie s mikrofónom v dave či v akcii.

Áno, je to lekcia z dejepisu a mimoriadne dôležitá najmä v časoch, keď mnohí buď na minulé udalosti už zabúdajú alebo niektorí ich ešte ani neobjavili. Hoci kritici budú šomrať, že udalosti roka 1968 boli vo filme využité už x ráz (veď aj legendárne Pelíšky...), až toto je film, ktorý ich berie ako základ politického trileru a napínavou formou ich podáva modernému divákovi – cez ručnú kameru, výborný strih či dunivý zvuk!

Vo formálnej oblasti sú ďalšie aspekty vyžadujúce chválu. Mádl mieša dobové zábery s nízkym rozlíšením vlastných scén, takže v jednej montáži vidíte na balkóne Dubčeka a v dave hercov z redakcie ČS rozhlasu. Je to atmosférický výborný krok, ktorý ladí aj s profesionálne natočeným zvyškom a podčiarkuje dobové vyznenie – niektoré pasáže vyzerajú ako z bývalých kinožurnálov.

Je pútavé vidieť ako Vlny skladajú svoje zložky – uvedenie postáv, ich rozvoj až po tretí napínavý akt. Do toho sú umne vložené dobové české, slovenské i západné piesne a miestami až klipové aranžmány. Chvíle temna však spestrí zase orchestrálna hudba Simona Goffa.

Vlny sú vydarený český film s potenciálom exportu do zahraničia; nielen na Slovensko, ktoré teraz aktuálne vníma tlaky v médiách či reguláciu tém vo vysielaniach. Ukazujú odvahu novinárov v zlomových bodoch histórie – ešte tých, ktorí neváhali nasadiť krk, životy v teréne alebo sa vzdali pohodičky redakčného tepla. V časoch, keď nebol internet či 24-hodinový deadline, ale hralo sa o čas a ranné vydania. Miestami pôsobí možno archaicky, že rozhlas je to najsilnejšie médium – no jeho posolstvo platí pre všetky médiá a doby.

Hodnotenie: 8,5/10

+ výborný scenár i réžia Jiřiho Mádla

+ mapovanie dôležitých udalostí z iného uhla

+ pocta novinárčine na všetkých frontoch

+ zloženie postáv

+ herecké výkony veľkých i menších rolí

+ skvelá dobová atmosféra, kostýmy, výprava

+ dvojaké použitie hudby: piesne i orchestrálna

+ množstvo napínavých a dobre natočených momentov

- občas scenáristické skratky či náhody