Tri otázky pre Zuzanu Čaputovú, hlavnú protagonistku filmu Prezidentka

Politička, matka a dcéra zároveň. Prelomové momenty z osobného aj politického života prezidentky Zuzany Čaputovej a zákulisie jej turbulentného mandátu

1. Čo vás presvedčilo, že ste súhlasili s nakrúcaním filmu a čo vám osobne priniesla táto skúsenosť?

Presvedčilo ma to, že film môže byť unikátnym záznamom výnimočných rokov a udalosti, ktoré sa už nezopakujú. Spätne som si uvedomila, ako veľmi dokážu aj tie menej podstatné zatieniť tie, ktoré som ja sama považovala za formujúce.

2. Ako vnímate výsledný film?

Výsledný film vnímam ako autorovu výpoveď o časti udalostí, pri ktorých bol blízko. Samozrejme, žiadny film nemôže postihnúť životnú realitu v celej jej šírke a hĺbke, a obzvlášť v tak turbulentných rokoch, ako predstavoval môj mandát. Režisér si zvolil svoj prístup a vybral deje a príbehy, ktoré zobrazujú možno tú temnejšiu časť reality, a tak môže film vyznievať depresívne. Občas umelecký prístup znamenal aj posun v čase, napríklad keď v závere filmu hovorím o neistote, pričom je to výpoveď ešte z roku 2019 potom ako som sa dozvedela diagnózu mojej dcéry. Rešpektujem prístup autora, musím však dodať, že realita bola širšia a pestrejšia. Obsahovala aj veľa pozitívnych vecí, ľudí, javov. Aj takých, ktoré dávajú väčšiu nádej.

3. Keď ste videli film, objavili ste niečo nové o sebe alebo o svojej práci, čo vás prinútilo pozrieť sa na to iným spôsobom?

Uvedomila som si, že aj keď je niekto pomerne blízko udalostiam, môže ich vnímať veľmi subjektívne, teda cez seba. V informačnom pretlaku, ktorým sme obklopení, potom pri pohľade na politiku z vonku nie je možné vnímať celú šírku tém, udalostí, motívov a ani dôvodov, ktoré im predchádzali. Vnímanie politiky každým z nás tak zrejme vždy bude iba jedným výsekom reality.

4 otázky pre režiséra filmu Mareka Šulíka:

1. Čo vás motivovalo k rozhodnutiu nakrútiť film o Zuzane Čaputovej?

O f ilme o politike som uvažoval už dlhší čas. Prvýkrát to bolo vtedy, keď kandidovala pani Vášáryová, potom pani Radičová. Je teda zaujímavé, že vždy šlo o ženy. Asi ma priťahovala ich odvaha a emancipovanosť. Ale musel som aj tvorivo dospieť, získať sebavedomie tvorcu a to pár desaťročí trvalo. Zuzanu som veľmi letmo poznal z tretieho sektora, z organizácie Via Iuris. To sú pre mňa mimoriadne kvalitní ľudia. Deväťdesiate roky, množstvo neziskových organizácií, pre ktoré som robil filmy a snaha o budovanie otvorenej, demokratickej spoločnosti boli pre mňa formujúcimi skúsenosťami a cítil som, že táto skúsenosť je nám so Zuzanou kdesi v hĺbke spoločná. Keď sa rozhodla kandidovať na post prezidenta SR, počul som ju v diskusiách. Asi tak ako aj iných ma zaujala svojou priamočiarosťou a slušnosťou v dialógu. Takže pred druhým kolom volieb som ju oslovil s ponukou o päťročné nakrúcanie a kameru som zapol už počas druhej volebnej noci.

2. Aké aspekty jej osobnosti alebo politického pôsobenia považujete za najdôležitejšie pre súčasnú spoločenskú diskusiu?

Myslím si, že odkaz, ktorí nám jej pôsobenie zanechalo je pestrý. Ja oceňujem jej mimoriadnu zodpovednosť a dôkladnosť s akou pristupovala k svojim rozhodnutiam a výrokom. Ďalej sa snažila počúvať tých, ktorí sú v spoločnosti na okraji záujmu. S tým súvisí i jej ľudská empatia. A ešte to, o čom ona nikdy explicitne nehovorila, ale ja som to vnímal ako základ jej konania a myslenia, je etický spôsob uvažovania a konania. Myslím si, že je to téma, ktorá sa vynorila na chvíľ ku niekedy po revolúcii a potom sme na ňu v záľahe káuz a rôznych obludností, na ktorých sa podieľali naši politici, zabudli. Politika sa nedá vykonávať bez etických rámcov. Ten rozklad spoločnosti a politického diskurzu je podľa mňa dôsledkom práve tohto faktu - len mizivé percento politikov sa snažilo o vykonávanie mandátu poctivo v súlade s všeobecnými ľudskými hodnotami a etickými normami.

3. Aké výzvy ste počas nakrúcania vnímali ako najnáročnejšie, či už v súvislosti s formou alebo prístupom k prezidentke a ako ste sa s týmito úskaliami vyrovnali?

Ja som dosť netrpezlivý človek. A koncept zberného filmu je postavený na obrovskej trpezlivosti. Je to do veľ kej miery čakanie. v rôznych časových mierkach - od minút po mesiace a roky. Točím a neviem ako film skončí, alebo vôbec kam smeruje. Rozhodujem sa skôr intuitívne. A nesmiem podliehať panike, že čosi uniká. Alebo naopak musím vnímať, že čosi uniknúť zase nesmie. Výzva je spracovať kontinuálny stres z toho, že nesmiem zlyhať, aj prípade, že sa deje niečo čo sa javí ako nezmyselné. Možnosť niečo opakovať je minimálna. Stále je potrebné odviesť maximálny výkon, sústrediť sa na záberovanie, počúvať čo sa rozpráva, sledovať reakcie, motívy, pohyby ľudí, alebo kontext situácie, nezlyhať kameramansky, alebo zvukársky. A v strižni sa viackrát ukázalo, že v scéne, ktorej som neprikladal vážnosť a trochu ju odflákol, zaznelo čosi dôležité, hodné zobrazenia. Každá chyba, nepredvídavosť, nesystematickosť sa v strižni premení na komplikáciu.

4. Prezidentka Zuzana Čaputová predstavuje nielen konkrétnu politickú postavu, ale aj určitý posun v spoločenskom vnímaní lídrov. Ako vás osobne ovplyvnila možnosť stráviť päť rokov v jej blízkosti? Zmenili sa vďaka tomu vaše názory na politiku a spoločenskú zodpovednosť?

To neviem posúdiť, môj pocit je, že sa moje názory sa skôr utvrdili. Neprišiel som na niečo nové. To, že politik má vnímať svoju zodpovednosť za spoločnosť, nemá klamať a kradnúť som vedel už predtým.

Mám ale potrebu povedať toto:

Politika má dlhodobo podobu zabarikádovaného, sebestredného divadla. Jej obraz je kreovaný samotnými politikmi. Vytvorili si elitárske pozície, ktoré im na dané obdobie poskytujú pozície výlučnosti. Z rôznych - často aj pofidérnych dôvodov - zabraňujú verejnosti - prostredníctvom relevantných autorít (novinárov, filmárov, spisovateľov atď.), aby sa účastnili pozorovania ich vládnutia. Od revolúcie sme nemali možnosť vidieť, ako vlastne politik naozaj pracuje, myslí, aké sú jeho motivácie. Sme odkázaní len na to, čo nám doslova zahrá na tlačovke, či ukáže na sociálnych sietiach. Nemáme o politike autentické filmy, alebo knihy. Máme iba žurnalistiku a investigatívu, ale to nie je obraz ich práce. Myslím si, že je to obrovská chyba. Tak ako nakrúcame filmy o športovcoch, umelcoch, o svedkoch rôznych udalostí, tak by sme so samozrejmosťou mali nakrúcať filmy o politikoch a političkách. A oni by nám to mali dovoliť a netváriť sa, že za každým ich slovom je štátne tajomstvo, ktoré nie je možné zverejniť. My sme ich zvolili a žijú z našich daní. Je ich povinnosťou spravovať našu vlasť v diskusii a v maximálnej otvorenosti a transparentnosti.

Preto rozhodnutie Zuzany Čaputovej, dovoliť mi relatívne slobodne sa s kamerou pohybovať v priestoroch prezidentského paláca počas výkonu jej mandátu, považujem za veľ korysý postoj, za ktorý som jej veľmi vďačný. Bez toho by náš film nemohol vzniknúť.