Utečenci vo vlastnej krajine. Poslední obyvatelia sanatória v gruzínskom Tskaltube

Ešte pred 30 rokmi najvýznamnejšie kúpele Sovietskeho zväzu sa po jeho kolapse a následnej vojne medzi Abcházskom a Gruzínskom zmenili na najväčší utečenecký tábor v krajine, kde do 20 sanatórií ubytovali približne 6000 ľudí. Kedy je človek zmierený s vysídlením, stratením domova, a je to vôbec možné? Dokumentárny film SANATÓRIUM NÁDEJ režisérky Andrey Kalinovej sa zameriava na príbeh kúpeľného mesta Tskaltubo v Gruzínsku.

Celé rozvetvené rodiny, ktoré v Abcházsku prosperovali vďaka sovietskemu turizmu a úrodným plantážam citrusových plodov a čaju, sa náhle ocitli v uzavretom svete jednej izby o veľkosti 16 metrov štvorcových. Výhľad na more či mandarínkové plantáže v tropickom Abcházsku sa zmenili na výhľad z okna na šiestom poschodí. Jeden hotel ako jedna dedina – 500 ľudí, dom komprimovaný na veľkosť kúpeľnej izby. Vojnové zločiny neboli nikdy potrestané a práve v súvislosti s vojnou na Ukrajine sa znovu rany otvárajú aj obyvateľom Gruzínska.  Tí sa opätovne dožadujú, aby svet uznal to, čo sa dialo v Abcházsku za genocídu gruzínskeho národa.

Režisérka Andrea Kalinová prvýkrát Gruzínsko navštívila v roku 2014 ako turistka, jedným z jej cieľov bola aj návšteva kúpeľov, keďže k nim má vo všeobecnosti blízky vzťah (jej predchádzajúci film PO SEZÓNE sa venoval sanatóriu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach). Tak sa dostala do Tskaltuba. “Hľadali sme kúpeľný dom, kde by sme mohli vyskúšať procedúry, ale keď sme sa priblížili, niečo nebolo v poriadku. Na chodbách hrali deti futbal, foyer bol prázdny a zadebnený, aj dvere reštaurácie boli zadebnené. Vonku nám staršie dámy vysvetlili situáciu slovami: Už vyše 20 rokov tu nie je hotel, žijeme tu ako utečenci vo vlastnej krajine.“ S kolegom architektom Martinom Zaičkom začali pracovať na projekte Permanentná rekreácia, ktorý dokumentárnou fotografiou a archívmi mapoval transformáciu najmä modernistických sanatórií na nedobrovoľné bývanie gruzínskych utečencov z dôsledku gruzínsko – abcházskeho vojnového konfliktu. Po skončení projektu však chcela Andrea v téme pokračovať. Práve v tom čase prišla s myšlienkou nakrútiť dokumentárny film.

Vo filme sledujeme Nunu a Gia, posledných obyvateľov jedného zo sanatórií, ktorí sa v ňom rozhodli zostať pokiaľ to bude možné. Vytvorili si v ňom napriek náročným podmienkam nový domov a stala sa z nich rodina. Život v sanatóriách je pre nich posledná niť, ktorá ich paradoxne spája s ich domovom v Abcházsku. Film si kladie otázky, ktoré sú univerzálne pre každého, kto musel nedobrovoľne opustiť svoj domov. Kedy je človek zmierený s vysídlením, stratením domova, a je to vôbec možné? Čo je domov? Je domov stále v Abcházsku aj keď väčšinu života už prežili v Tskaltube? Považuje Tskaltubo niekto za svoj domov?

Pôvodné plány na vytvorenie krátkometrážneho filmu sa zmenili v momente, keď sa Andrea vrátila so štábom z Gruzínska. Unikátny materiál značne presahuje krátku minutáž, to je však spojené aj s navýšením nákladov, a to aj napriek tomu, že film stále zostáva na hranici nízkorozpočtového dokumentárneho debutu. V Gruzínsku nie je možné získať na malé zahraničné projekty financie a gruzínski filmári majú často problémy získať financie na svoje vlastné projekty.

Práve preto slovenský producent – spoločnosť Super film – hľadá prostriedky cez Donio a verí, že film sa vďaka zbierke dokončí a bude môcť SANATÓRIUM NÁDEJ premietnuť divákom.

O REŽISÉRKE

Andrea Kalinová vyštudovala fotografiu a nové média na VŠVU v Bratislave v roku 2006 absolventským filmom Tajomstvo jedného bazéna, ktorý formou mockumentu skúmal a mystifikoval nikdy nedokončený bazén nad bratislavským električkovým tunelom. Jej ďalší dokumentárny film „PO SEZÓNE“ (2018) sa venuje jednej z najvýznamnejších budov 20. storočia – opustenému sanatóriu Machnáč v kúpeľnom meste Trenčianske Teplice, prostredníctvom ľudí, ktorí boj za jeho záchranu ešte nevzdali. Andrea Kalinová bola súčasťou Caucasus Cinema 2023, kde natočila niekoľko krátkych filmov: FOTKA S DIKTÁTOROM, MOZAIKA (s Valeriou Korolovou), WINTER IS GOING, PASSING AWAY. Film SANATÓRIUM NÁDEJ  bude jej celovečerným režijným debutom.

ROZHOVOR S REŽISÉRKOU ANDREOU KALINOVOU

Vyštudovala si fotografiu, napriek tomu ťa do veľkej miery láka točenie filmov. Čo je pre teba impulzom zmeniť pozíciu fotografky na filmovú réžiu?

Rozmýšľala som nad štúdiom dokumentárneho filmu (aj keď rozpracovanú som mala skôr prihlášku na kameru) už v čase, keď som sa hlásila na fotku na VŠVU. Prevládol však záujem o fotografiu. To, že som sa nakoniec na fotografiu aj dostala, bola pre mňa v tom čase dosť veľká vec. Fotografii som sa pred školou nevenovala veľmi dlho - asi 2 roky. Takže už pri prijatí na VŠVU som trpela sebaspochybňovaním. Následne som sa pri diplomovej práci nevedela pohnúť s témou, s ktorou som chcela pracovať a prišiel impulzívny nápad - čo keby som tému spracovala ako film. Tak to nejako začalo. V podstate každú moju „srdcovú“ tému už spracujem z rôznych strán inými vizuálnymi spôsobmi, nielen fotografiou. Tak sa často dopracujem až k tomu, že by si daná téma zaslúžila spracovať aj filmovo. Je to pre mňa komplexnejšie a zároveň tak aj vybranú tému uzavriem.

Ako si sa dostala do Gruzínska a čím ťa natoľko očarilo, že ho pravidelne navštevuješ už viac než desať rokov?

Gruzínsko som mala na svojom „zozname vytúžených krajín“ od svojich 15tich rokov, po tom ako som videla film STROM PRIANÍ (réžia Tengiz Abuladze, 1976). Keď som zbadala, že sa otvárajú nízkonákladové lety do Kutaisi, tak som zavolala svojich kamarátov a vyrazili sme. Bola to láska na prvý pohľad. Gruzínsko má neuveriteľne krásnu prírodu, kde je všetko - hory, more, palmy a samozrejme víno, či kravy na ceste. Vizuálne sa máte stále na čo pozerať a nikdy to nenudí. A sú to hlavne ľudia a ich bezprostrednosť, schopnosť žiť pre daný moment, často iracionalita a asi akási vášeň, s ktorou robia všetko, či už sú to oslavy alebo demonštrácie. Emócie jednoducho neskrývajú - ani pozitívne, ani negatívne.

O čom rozpráva tvoj dokumentárny film SANATÓRIUM NÁDEJ?

Film je o posledných obyvateľoch jedného sanatória v kúpeľnom meste Tskaltubo, kde sa museli v roku 1993 presťahovať po vojne a etnických čistkách v ich rodnom Abcházsku. Našim dvom hlavným hrdinom Nunu a Giovi sa v tomto sanatóriu ale podarilo vybudovať ako taký nový domov. Sú spätí s okolitou prírodou, kde si pestujú zeleninu, Gia sa stará o všetky mačky, ktoré tam žijú, a preto sa nechcú presťahovať do nového sídliska. To vláda postavila pre presídlencov a momentálne tam už bývajú všetci bývalí susedia. My sledujeme v podstate Nunu a Giove posledné mesiace bežného života v sanatóriu, ktoré je paradoxne poslednou citovou nitkou k Abcházsku.

V ktorom momente u teba vznikla myšlienka na spracovanie tejto témy vo filme?

Ešte pred nápadom natočiť tento film sme s Martinom Zaičkom robili výskum v Tskaltube, ktorý bol zameraný na architektúru kúpeľných domov a ich transformácie na nedobrovoľné permanentné bývanie. Z toho bola v Galérii Médium v Bratislave a následne aj v Tbilisi výstava Permanentná rekreácia a popri nej vznikla publikácia C20: Sprievodca architektúrou Tskaltuba. Mne to ale nestačilo, viac ako tá architektúra ma zaujímali ľudia, čo v tých sanatóriách žili. Ich príbehy a ich prežívanie ďaleko od svojho domova. A samozrejme aj celková atmosféra, keď sa z kúpeľného mesta, ktoré má slúžiť na oddych, stane v podstate utečenecký tábor. Našich protagonistov sme spoznali už v roku 2016. Ich sanatórium bolo prvé, ktoré sme navštívili a odvtedy som tam chodila ako na návštevy k rodine.

Bolo pre teba dôležité mať v štábe aj gruzínske filmárky? Do akej miery ti pomohli pri nakrúcaní?

Áno, najmä kvôli jazyku, ktorému rozumiem málo a nerozprávam ním. Dôležité bolo, že asistentka réžie Maka Chkhaidze je zároveň aj mojou dobrou kamarátkou, ktorú poznám 10 rokov a už pred samotným natáčaním sme boli spolu v Tskaltube. Bola som si istá, že som konečne našla toho správneho človeka, ktorý nie je len prekladateľ, ale vie z tých ľudí naozaj dostať to, čo potrebujeme pre film. Zvukárku Nino Tevdorashvili som pred natáčaním nepoznala. Nakoľko sme boli čisto ženský kolektív, prišlo mi prirodzené keď do tímu prišla ďalšia ženská posila v podobe Nino a všetko do seba skvele zaklaplo. A tiež samozrejme to, že bola Gruzínka, bolo pre film skrze jazyk dôležité. Niekedy sa nakrúcalo vo veľmi malých izbách, kde sa zmestila len ona a slovenská kameramanka Radka Šišuláková, takže aspoň jedna rozumela, čo sa deje.

V čom je pre teba odlišná práca na fotke a dokumentárnom filme?

Práca na fotke je introvertnejšia. To je pre mňa osobne ten najväčší rozdiel. Takže väčšinou začínam fotkou a až keď sa cítim istejšie v danej téme, môžem do tohto procesu prizvať ostatných, či už protagonistov alebo štáb.

Naposledy si bola v Gruzínsku tesne pred voľbami. S akými reakciami si sa tam stretla?

Bolo to také zdržanlivé, v očakávaní, čo sa stane. Aj posledná demonštrácia bola veľmi pokojná, bola tam nádej, ale aj obavy, že voľby budú manipulované, čo sa aj stalo. Všade ale boli desivé billboardy Gruzínskeho sna. Billboardy iných strán som snáď ani nevidela a to som bola v Tbilisi, kde má podporu opozícia. Vidieť naživo billboardy, kde sa Gruzínsky sen vyhráža, že keď Gruzínsko zvolí opozíciu, bude vojna a to pomocou fotiek zničených ukrajinských miest, je dosť silná káva. A teda rovnaký naratív ako u nás pred prezidentskými voľbami.

Čo hovoríš na aktuálnu situáciu v Gruzínsku po nedávnych voľbách?

Dúfala, som, že to dopadne inak, aj keď som sa obávala istej manipulácie, ale teda nie až takej okatej. Najmä, keď na začiatku opozícia mala úplne iné výsledky. Zahraniční pozorovatelia ale jasne popísali túto manipuláciu a teda svet by sa mal k tomu ráznejšie postaviť. Naši politici sú zatiaľ neprekvapivo ticho.

Si v kontakte s tvojimi gruzínskymi známymi? Aké sú ich reakcie na aktuálnu situáciu?

Sú sklamaní a v šoku, ale Gruzínci sa len tak nedajú a už sú znova v uliciach a budú tam dlho. Tam demonštrácie nekončia po hodine kľudným rozchodom domov, tam sa na tých uliciach a pred parlamentom žije.