JAK BÁSNÍCÍ NEZTRÁCEJÍ NADěJI

Žiaľ, ani ja hoci fanúšik štvrtého diela, sa nestačím čudovať - Kam jsme to dospěli, Kovando... Jedna vec je, že roky nezastaví ani filmový maskér, a veľké smutné oči Pavla Kříža, už nie sú úplne tie veľké oči Pavla Kříža, čo sme poznali. Dokonca aj básničkovanie je so štyridsiatkou na krku akési obtiažne a mimovoľne som sa stával Kendym z dielov minulých a v duchu si hovoril: "ešte jednej zveršuješ a dostaneš na hubu!". Druhá vec je, že zatiaľ, čo akási bezkonfliktná neukotvenosť v dobe prvých troch dielov a ironizovanie ranného kapitalizmu v štvrtom dieli sa dali zniesť, poznámky o mobile ako pliage ľudstva, sa mi v roku 2004 zdali...mierne povedané - retardačné.

Príbeh pritom (logicky) nestojí na mieste, ale posúva sa spolu s vekom hlavných protagonistov. Štěpán (Kříž) a Kendy (Matásek) sú štyridsiatnici a nemôžu byť veľmi spokojní so svojím životom. Zatiaľ, čo Kendy sa rozvádza, Štěpán sa nestihol ani oženiť. Pôvodne "básnický" vzťah s Popelkou z Černé Madony (Brodská), sa mení na rutinné a (ne)priateľské stretávanie, ktoré už neoživia ani povinné pondelkové "jazdy". Pánska jazda dvoch singlistov tak môže začať...Teda mohla by, keby do básnikovho života nezablúdila nová múza. Opäť Slovenka, tentoraz ryšavá (vraj všade) Veverka roztáča známy kolobeh lásky a veršíkov. Keďže Štěpánova maminka je mŕtva (film začína jej pohrebom a nevkusným filmovaním obradu) musí úlohu sekundanta, ktorý napomína, fandí, kára a radí, prevziať Jana Hlaváčová v úlohe dobromyseľnej a gottofilnej zdravotnej sestričky.

Zvyšok deja nie je dôležité prezrádzať, aj tak nechcete vedieť, že sa Štěpán stane riaditeľom nemocnice (ups :) ), a prerozprávať vám vtipy, by asi tiež nebolo ono. Aj keď ten o židoch..., no nechajme to tak. To čo v recenzii povedať treba je, že vtip sa presunul z kategórie jemného humoru - k čiernemu sarkazmu, ktorý pochopia najlepšie dlhoroční manželia. Fakt však je, že tempo celého filmu, podobne ako výkony hercov a nehercov, sú pomerne mdlé. Spomínal som nehercov a mal som na mysli konkrétne troch. Zatiaľ, čo u Leoša Mareša je mi to úplne jedno a v prípade modelky, ktorá má tesné tričko a roznáša pivo to znesiem, u (ne)herectva pani Krásnej, je toho už veľa. Musím povedať, že som mal o Adriane Sklenaříkovej značne inú mienku, ale jej tri repliky mi pripomenuli to najhoršie z ranno-kapitalistického dabingu, čo si pamätám. To ani nebola paródia slovenčiny, alebo nebodaj herectva, to bolo čosi úplne iné...

Podobne absurdne vyznieva aj nekontrolovateľné množstvo reklamných odkazov "skrytých" vo filme. Zdá sa, že českí filmári našli cestu ako tromfnúť Bonda a zaplatiť svoje filmy - to všetko v jednom. Skutočne kvalitných vtipov, alebo odkazov na predošlé časti je poskromne. Okrem úvodnej animovanej sekvencie, stojí za zmienku part Vendulky - Utešiteľky, a poznámka Lukáša Vaculíka o svojej minulosti umývača okien. Že sme sa v sále rozosmiali len traja (všetko redaktori Kinemy), je druhá vec...

Básnici nestrácajú nádej, ale ja ju postupne strácam. Tento fádny príbeh, ktorý neurazí, ani nepoteší (ako som kdesi čítal), sa určite pár krát objaví v televízii. Ak chcete, počkajte si naň tam. Ak máte silnú vnútornú potrebu skúsiť to v kine, nech sa páči. Možno budete s výsledkom nakoniec spokojní. Ja som nebol, ale pri písaní tejto recenzie, som si aspoň spomenul na tie skvelé časy, keď sa robili básnici, ktorí sa mi páčili...

Venované mojim priateľom z VŠ.

Jak básnící neztrácejí naději (Česká republika, 2004, 120 min.)
Réžia: Dušan Klein. Scenár: Ladislav Pecháček. Kamera: Peter Beňa. Hudba: Jaroslav Uhlíř. Hrajú: Pavel Kříž, David Matásek, Michaela Badinková, Pavel Zedníček, Eva Jeníčková, Josef Somr, Markéta Hrubešová, Jana Hlaváčová, Tereza Brodská, Lukáš Vaculík, Adriana Sklenaříková