PREKLIATA ARGENTÍNA

Základná dejová línia drámy je skutočne banálna a jednoduchá. Chlapíkovi unesú ženu a dcéru a on pátra po únoscoch. Nie príliš originálny námet pre nie príliš (resp. vôbec nie) originálny akčný film. V prípade Prekliatej Argentíny je to však inak. Snímka totiž základnú premisu nerozvíja v duchu bezduchých "akčákov". Žánrovou klasifikáciou sa skôr blíži k melodráme, i keď samozrejme nájdeme aspoň 2 či 3 (mimoriadne nevýrazne a fádne nakrútené) akčné scény. Melodramatická línia je však oveľa silnejšia a je rozvíjaná práve cez Carlosovu schopnosť vidieť v mysli osudy unesených. Tento "dar" začne využívať v prospech občanov, ktorí boli postihnutí podobnou tragédiou ako on sám. V ich prípade vie celkom presne a bez problémov povedať, čo sa stalo s ich najbližšími. Ale so svojou ženou má problémy, v mysli sa mu objavujú iba záblesky toho, čo sa s ňou deje. Postupne sa začína dostávať čoraz bližšie k odhaleniu miesta úkrytu únoscov. Pri pátraní sa stretáva s rôznymi postavami, ako sú napríklad starý manželský pár židovských prisťahovalcov žijúci na usadlosti mimo mesta (k tomuto motívu sa ešte vrátim). Film smeruje k finále, ktoré však v konečnom dôsledku vyznieva veľmi rozpačito.

Po scenáristickej stránke je Prekliata Argentína značne nedotiahnutá. Má viacero hluchých miest, ktoré sa snaží prekrývať - pre mňa - prehnaným množstvom pátosu (ktorý z filmu miestami tryská asi ako láva zo sopky, na ktorej práve začala erupcia), prípadne narážkami na témy, ktoré sú pre snímku úplne zbytočné, vôbec sa netýkajú jej príbehu a pôsobia tak rušivo, alebo priam iritujú. Konkrétnym príkladom môže byť spomínaná Carlosova návšteva usadlosti starého židovského páru. Hampton (ktorý je zároveň aj autorom scenára, teda adaptácie rovnomenného románu Lawrenca Thorntona) cez manželov rozvíja (nepočetne veľakrát predtým rozvíjanú) tému holokaustu. Priznám sa, unikla mi pointa tejto epizódy. Respektíve som ju považoval za akési premostenie, barličku na zakrytie hluchého miesta, kedy si Hampton nebol celkom istý, ako má pokračovať. Tým, že do nej vložil "politicky korektný" motív, ktorý u niektorých ľudí funguje vždy, sa mu však nepodarilo zbaviť pocitu rozpačitosti zo značne nedotiahnutého scenára.

Naopak, sľubne vyzerajúco pôsobila (do určitej doby) línia Carlosových vidín. Skutočnosť, že sa táto línia neuberala smerom k "mysterióznemu thrilleru", ktorých bola v poslednej dobe halda, ma milo prekvapila. Naopak, Hampton sa s ňou spočiatku vysporiadal obstojne a prijateľne. Jemné, decentné konštatovanie Carlosovej schopnosti vo mne dokonca mierne evokovalo podobné postupy, ktoré vo svojej tvorbe využíva Marquéz, azda najvýraznejšia osobnosť magického realizmu na poli literatúry. Preto na chvíľu moje srdce zaplesalo, že aspoň tomuto motívu sa podarí film vytiahnuť z vôd podpriemernosti. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Nedošlo síce k prehnanej snahe o mysterióznosť, ako to v podobných prípadoch býva, ale Hamptonovi sa nepodarilo vystihnúť a zachytiť atmosféru podobnú Marquézovi. Ostalo iba teda pri jemnom náznaku, ktorý ako viacero ďalších vo filme nie je dopracovaný. 

Okrem iného za to môže aj Antonio Banderas v úlohe Carlosa. Jeho výkon v týchto scénach je veľmi nedôveryhodný. Pri takom prehrávaní, aké Banderas vo filme predvádza, som sa jednoducho nedokázal vcítiť do jeho situácie a prežívať ju s ním. Rovnako, v ďalších scénach je jeho výkon bohužiaľ väčšinou podpriemerný. Nepredvedie nič výnimočné, akurát strieda výrazy tváre, čo však na dobrý výkon jednoducho nestačí. Jedinou scénou, v ktorej som mu skutočne veril emócie, ktoré má jeho postava prežívať, bola scéna oprávneného hnevu, keď demoluje nábytok v miestnosti okolo seba. Akurát mi došlo ľúto, keď som ho videl s gitarou v ruke a predstavil som si, aká pekná reminiscencia na postavu El Mariachiho z filmov Desperado a Vtedy v Mexiku by sa dala urobiť a vniesť tak do filmu aspoň trochu nadhľadu a humoru (čo je však problém môj a nie filmu). Čo sa týka Emmy Thompson, jej výkon je solídny, decentný prejav dotvára postavu, ktorá je tak vo filme najvýraznejšia.

Apropo nadhľad. Snímke by podľa mňa veľmi prospelo, keby sa Hampton odosobnil trochu od svojich tém. Ide o témy vážne, uznávam, ale Hampton je nimi natoľko pohltený, že to miestami filmu ubližuje. Trocha odstupu by v tomto prípade pomohlo. S technickou stránkou som problémy pri sledovaní nemal, kamera aj strih boli na slušnej úrovni. Filmu okrem pár pekných záberov síce veľa nepriniesli, ale ani nič nepokazili.

Prekliata Argentína je tak filmom, ktorý na prvý pohľad pôsobí atraktívne a sľubne, ale pod povrchom toho veľa neskrýva. Nedotiahnutý scenár, nevýrazná réžia, podpriemerný Banderasov výkon, a nerušiaca formálna stránka z neho tak činia dielo, ktoré sa skôr hodí do videodistribúcie, prípadne televízie. Na veľkom plátne totiž vyznieva do stratena.

Imagining Argentina (USA/Španielsko/Anglicko, 2003, 107 min.)
Réžia: Christopher Hampton. Scenár: Christopher Hampton. Kamera: Guillermo Navarro. Hudba: George Fenton. Hrajú: Antonio Banderas, Emma Thompson, Horacio Flash, Kuno Becker, Claire Bloom, Maria Canals, John Wood