|
GOMBÍKOVÁ VOJNA |
GOMBÍKOVÁ VOJNA |
Na klubové plátna sa akýmsi čarom dostala francúzska snímka z roku 1962, ktorá v čiernobielych záberoch vykresľuje nádherne farebný chlapčenský svet. Svet, v ktorom dve bandy chlapcov z dvoch susedných dedín - Verlans a Longeverne - prežívajú večnú rivalitu a testujú svoju udatnosť, charakter a zručnosť s prakom v pravidelných bitvách. Krátko po tom, čo veliteľ longeverňákov zavedie praktický spôsob skalpovania zajatcov - odrezávanie gombíkov - zistí, že by bolo dobré vybudovať si vlastné zásoby a možno aj hlavný stan. Na to však treba peniaze, a tak sa chlapci púšťajú do práce...
Gombíková vojna je od základu robená ako film pre deti a preto nad ňou netreba dáko veľmi hĺbať a pátrať po hlbokých autorských posolstvách. Isto by sa nejaké dali nájsť, ale tvoria len akýsi vedľajší produkt jednoduchého, dynamického a veľmi živého príbehu. Ten je očividne pozliepaný priamo z osobných spomienok scenáristov, pretože dýcha nefalšovanou atmosférou veku, keď je na svete všetko ohromne zaujímavé a dôležité - teda okrem školy, samozrejme. Z plátna sála vôňa lesa, trávy či prachu na ceste, príjemný chládok murovaných dedinských domov, slastná únava po vyhranej bitve, bolesť pri bitke od otca. A skutočné kamarátstvo.
|
|
Práve vynikajúco vystihnutá atmosféra je hlavným dôvodom, prečo sa Gombíkovú vojnu oplatí vidieť aj dospelému divákovi. Na niekoho zapôsobí ako nádherný nostalgický návrat do čias detstva, iní možno pocítia osteň znepokojenia z toho, že niečo od tých čias stratili. Na plátne je to "niečo" jasne prítomné, a predsa sa nedá jasne zachytiť ani pomenovať. Je to nevinnosť? Nie, to nie je presný výraz. Verva? Naliehavosť? Ani to nie. Jednoduchosť? Možno všetko dokopy. Jedným slovom, azda každý muž, ktorý bol kedysi malým chlapcom, zažije nutkanie zahodiť naše dospelácke ťarchy a bremená a opäť si na chvíľu zobrať na plecia starosti longeverňákov a verlansákov - rovnako ťažké, no z nejakého dôvodu akosi zmysluplnejšie.
Zámerne hovorím o mužoch a chlapcoch, pretože Gombíková vojna rozpráva takmer výlučne o chlapčenskom svete. No myslím si, že pre ženskú časť obecenstva môže byť tento film aj tak zaujímavý, lebo dosť názorne ukazuje, ako sa utvárajú typicky chlapské postoje a reakcie. Celkom by ma zaujímal názor nejakej predstaviteľky nežnejšieho pohlavia.
I keď snímka stojí a padá na detských hercoch, má naozaj pevné základy. Predstavitelia hlavných aj vedľajších detských postáv (v titulkoch uvedení spoločne ako "deti") pôsobia prekvapivo autenticky a dá sa na nich pozerať bez väčšej námahy. Je to asi spôsobené aj tým, že väčšinu času na plátne trávia rôznymi hrami, pri ktorých sa aj v reálnom svete chlapci chtiac-nechtiac štylizujú. Dynamika medzi postavami je tiež výborná a vidno, že si herci pri natáčaní užili dosť zábavy.
|
|
Technické spracovanie Gombíkovej vojny je dobré, akurát jej čiernobiele prevedenie je trošku frustrujúce. Citlivé zábery exteriérov si vyslovene žiadajú farbu, i keď je možné, že by v konečnom dôsledku pôsobila rozptyľujúco. Úctyhodný vek filmu sa však prejavuje aj v iných aspektoch. Režijné aj strihové postupy sú podľa dnešných meradiel staromódne, rovnako ako pomerne násilné primiešanie hudobnej stopy. Bolo by azda zaujímavé vzhliadnuť francúzsky remake z roku 1994 a porovnávať.
Niet sa čo čudovať, že sa Gombíková vojna tešila v čase uvedenia veľkej diváckej priazni. Ak sa zbežne orientujete v československej tvorbe pre deti, stačí, ak si predstavíte filmy Karla Zemana bez sci-fi prvkov alebo seriál Rýchle šípy s trošku menšou hladinou tajomna a dostanete pomerne presnú predstavu. Poctivý český dabing - ešte zo socialistických čias - čaro iba umocňuje. Či by sa vám tento film páčil alebo nie, závisí od toho, nakoľko ste schopní ponoriť sa do podobnej tematiky.
La Guerre des boutons (Francúzsko, 1962, 95 min.)
Réžia: Yves Robert. Scenár: Yves Robert, François Boyer podľa románu Louise Pergauda. Kamera: André Bac. Hudba: José Berghmans. Hrajú: Jacques Dufilho, Yvette Etiévant, Michel Galabru, Michčle Méritz, Jean Richard, Pierre Tchernia, Pierre Trabaud, Claude Confortčs, Paul Crauchet
