MANDERLAY - PROJEKT 100

Film Manderlay zvádza k porovnaniu so svojim o dva roky starším predchodcom. Vo formálnej rovine sa toho veľa nezmenilo a aj štruktúra rozprávania je postavená na rovnakých princípoch ako v Dogville (rozdelenie filmu na 9 kapitol plus rozprávač). Dej filmu sa odohráva v jednom priestore obklopeným čiernou tmou. Vidieť len zopár rekvizít. Opäť teda vstupujeme do predstavivosťou neohraničeného prostredia, akéhosi umelo vytvoreného univerza, ideálne vhodného pre zinscenovanie filmového experimentu na vyhliadnutej vzorke amerického obyvateľstva. V tomto priestore sa však teraz na rozdiel od Dogville zaujímavo využíva svetlo a tieň a niektoré vizuálne efekty (piesočná búrka). Ale ťažisko filmu je znovu postavené na hereckých výkonoch, ktoré sú podporené snímaním kamery pri dialógoch (prevažne v polodetailoch). Trier teda väčšinou postupuje tak ako v Dogville ale s jedným výrazným rozdielom - obraz terajšej Grace je odlišný. Nielen svojou identitou (Nicol Kidman vystriedala Bryce Dallas Howard) ale hlavne svojou pozíciou. Ešte stále verí v dobro aj napriek svojím zlým skúsenostiam s momentálne mŕtvymi dedinčanmi z Colorada ale z pasívne trpiaceho „dievčaťa“ sa stáva sebavedomá žena s jasným cieľom. Pobyt v Dogville mal asi predsa len nejaký zmysel.

A tak ako pri Dogville aj pri Manderlay môže plynutie príbehu a hlavne záver vyvolať zvláštne a rozporuplné pocity. Totiž ani voľnosť, akou má divák možnosť vchádzať cez imaginárnu stenu intimity, ani slovo rozprávača, ktoré dopĺňa navonok nepozorovateľné, tak, že tlmočí myšlienky postáv a dokonca ani striktne určená štruktúra rozprávania nepomôže odhaliť to, čo by malo byť jasne čitateľné - posolstvo. Pri Manderlay sa môže ukazovať takéto očakávanie oprávnené, pretože snímka vykazuje mnoho znakov angažovaného autorského postoja. Napríklad tým, že je celá plánovaná trilógia štylizovaná do brechtovského divadla, ktoré kedysi prehováralo k divákovi so silným socialno-kritickým akcentom. Trier sa tiež svojimi filmovými „excesmi“ približuje k inému „revolucionárovi“, o generáciu staršiemu Fassbinderovi (Trier obsadzoval v hojnom počte do svojich filmov rovnakých hercov, ako pred pár rokmi sám Fassbinder). Síce sa môže zdať, že Trier sa teraz vyjadruje naozaj kriticky, keď ukazuje pri záverečných titulkoch nielen fotografie odvrátenej strany amerických dejín (Martin Luther King) ale aj súčasné traumy (WTC).

No Trierove odhaľovanie takzvaných kontroverzných tém súčasnosti cez podobenstvo, už nemôže mať taký efekt, ako napríklad pred 20timi rokmi. Tam, kde film ako nástroj presadenia ideológie už nefunguje, nastupuje ideológia filmu samotného. Akoby si toho bol sám vedomý a nepokúša sa príliš moralizovať. Len konštatuje, že robí iba to, čo mu film umožňuje a s tichým úsmevom sleduje, čo je divák (hlavne ten spoza Atlantiku) ešte schopný akceptovať. A postupuje rafinovaným spôsobom. Preto by bolo málo prezieravé pokladať Manderlay iba za cynické podobenstvo o „najdemokratickejšej“ krajine. Dogville aj Manderlay obsahujú aj iné interpretačné kľúče, zväčša založené na intertextualite.

Jednoducho povedané, Trier manipuluje nielen s postavami, ktorým sa otvoria oči takmer vždy vtedy, keď už je príliš neskoro, ale aj so samotným divákom. Je však otázne, či táto manipulácia bude natoľko sofistikovane obsiahnutá aj v poslednej časti trilógie. V druhej to našťastie ešte funguje.

Manderlay (Dánsko/Švédsko, 2005, 139 min.)
Réžia: Lars von Trier. Scenár: Lars von Trier. Kamera: Anthony Dod Mantle. Hudba: Joachim Holbek. Hrajú: Bryce Dallas Howard, Isaach De Bankolé, Danny Glover, Willem Dafoe, Lauren Bacall, Jean-Marc Barr.