ATENTÁT V AMBASSADORE

Výhodou Estevezovho filmu je, že nad ním nemusíme rozmýšľať v politických rovinách. Otázky či boli Kennedyovci miláčikmi ľudu vďaka svojmu zjavu a mediálnemu vystupovaniu (JFK sa stal prezidentom aj preto, že sa zúčastnil vôbec prvých televíznych predvolebných súbojov so suchárom Nixonom), alebo vďaka reálnej politike, môžete vypustiť ihneď po prečítaní týchto riadkov. Robert F. Kennedy je vo filme prítomný výhradne v dokumentárnych scénach a jeho myšlienky nám slúžia ako vodítko témami, ktoré Estevez zobrazuje. Atentát v Ambassadore je v čomsi podobný filmu Kráľovná. Taktiež je trochu uzavretý do seba, nezainteresovanému divákovi ponúka skôr prehliadku charakterov a ľudskú drámu, ako historicko-politický exkurz.

Množstvo charakterov, ktoré sa nám vo filme predstavujú (a veľké množstvo hereckých hviezd a hviezdičiek) pôsobí trochu neurčito. Niektoré postavy doslova excelujú ako Hopkins v úlohe starého portiéra, alebo Freddy Rodríguez ako José z kuchyne. Úlohy povädnutých krások, ktoré sa (ne)zmierujú so svojim životom mi prišli v podaní Sharon Stone a Demi Moore pomerne obligátne, no taký Elijah Wood by potreboval tvrdú režisérsku ruku. Konečný sumár tak pôsobí na jedenej strane ohurujúco a bohato (z tých ktorí stoja za zmienku spomeniem ešte Fishburnea, Helen Hunt a nastupujúcu mladú hviezdu Shia LaBeoufa) na druhú stranu je to len mozaika a k tomu z naozaj drobných sklíčok.

Ja osobne dávam prednosť súvislému príbehu, ktorý mi príde výpovednejší a silnejší. Akákoľvek mozaika – áno spomeňme napríklad oscarovský Crash – ktorá chce toho cez rôzne postavy toľko povedať, mi tak trochu zaváňa vykalkulovanými emóciami. A aj keď je pravda, že Estevez do svojho filmu vložil niekoľko skutočne milých momentov (novinárku z Československa píšucu pre Rudé právo, debatu o Absolventovi), ktorými poctivo monitoroval dobu, chvíľami som mal však pocit, že je na pílu tlačené až príliš.

Príjemným zistením je, že režisér Estevez si so svojím scenárom poradil celkom statočne a obrazové skladanie filmu (vrátane originálnych dokumentárnych záberov) spolu s výberom hudby, je poctivý kus práce. Škoda, že mu už nezostalo viac síl pracovať s hercami, mnohí – vrátane Emilia Esteveza – by to potrebovali.

Šesťdesiate roky boli magické. Nielen pre Ameriku, ale i pre Európu. To množstvo energie, ktorá sa hromadila nemá obdobu v našich súčasných dejinách. Príbeh ľudí, napospol veriacich mladšiemu Kennedymu a platiacich za to krvou, ale i nádejou na lepší zajtrajšok, je zaujímavým exkurzom do tejto doby. Nerozpumpoval mi síce v žilách endorfín, tak ako to dokáže ukážka na Accrose the universe, ale bolo to príjemné, trochu melancholické kino.