DRSŇÁK

Aj keď Drsňák nedosahuje celkom úroveň Nenávisti, nájdeme v ňom niekoľko zaujímavých momentov. Je fakt, že sa scenáristi Zoran Drvenkar a Gregor Tressnow pridržiavajú dramatickej schémy a napĺňajú ju bezo zvyšku. Druhá vec je, že v prípade podobného príbehu ťažko vymyslieť niečo zásadne nové, čo by otriaslo základmi žánru. To však ešte samo osebe nie je výrazným mínusom. Schéma je tu síce prítomná (a nie je problém ju prekuknúť), no Buck sa do nej pustil s očividnou chuťou a dravosťou. Volí pomerne agresívny spôsob podania, divákovi dá vydýchnuť iba v niekoľkých scénach. To sa týka ako spádu jednotlivých udalostí, ktoré sa ženú ako rýchlik, tak aj audiovizuálneho spracovania.

Prvou vecou, ktorá divákovi udrie do očí, je potlačenie farebnosti filmu. Celý je tónovaný do siva, kontrasty sú potlačené, farby nevýrazné, všetko sa zlieva do jednej (bez)farebnej masy. To má za následok (programovo vytváranú) depresívnu atmosféru berlínskeho predmestia. Vizuálny štýl sa akoby snažil priblížiť názvu filmu nielen farebnosťou, ale aj spôsobom snímania. Dynamické scény sú často snímané ručnou kamerou, čo slúži na navodenie dojmu chaosu. Sprievodným javom mladej generácie je používanie kamier v mobilných telefónoch, ktorých obraz je často nekvalitný, roztrasený. Tomu sa snaží prispôsobiť aj obraz Drsňáka. Kamera v telefóne je v niekoľkých scénach funkčne použitá. Dochádza tak k zdvojnásobeniu voyeurizmu: vidíme to, čo postava, no okrem toho aj jej reakciu na videné. Ukázanie kamery v zábere je, samozrejme, dnes už bežnou (sebareflexívnou) figúrou súčasnej kinematografie, jej výskyt nie je nijako ojedinelý. V Drsňákovi je tento postup funkčne zapájaný.

Osobitnou kapitolou filmu je hudba. Miešajú sa tu žánre, tvrdý metal je striedaný rovnako tvrdou elektronikou, čím sa vytvára dojem „urbánnej“ zvukovej kulisy, odzrkadľujúcej súčasné hudobné trendy a nálady, ktoré sú v súčasnosti „in“. Teda tvorcovia sa o to aspoň snažia. Miestami však pôsobí hudobná dramaturgia nevhodne. Niekedy si ju uvedomíte, strhne na seba viac pozornosti, než sa patrí. 

Na dojme autenticity sa podieľajú aj hereckí predstavitelia jednotlivých úloh. Pochváliť treba najmä Davida Grossa. Jeho Michael Polischka je uveriteľný v každom momente. Mladý herec s prehľadom zvláda premenu postavy aj zvraty, ktoré mu pripravili scenáristi. Grossovi veríte aj vo chvíľach, keď je v pohode, aj keď má problémy a musí nájsť riešenie. V spoločných scénach sa výborne dopĺňajú s Jenny Elvers-Elbertzhagenovou. Keď si uvedomíte, že medzi matkou a synom nie je rozdiel ani celej generácie, „chémia“ medzi nimi nadobudne zvláštny rozmer. Ich scény sú väčšinou vypäté, často ide o hádky, no napriek tomu ani jeden z hercov neprehráva. Buck mal šťastnú ruku aj pri voľbe hercov vo vedľajších úlohách. Z nich má potenciál zaujať diváka najviac Erhan Emre v úlohe Michaelovho zamestnávateľa, ktorý má z vedľajších postáv asi najviac priestoru.

Drsňák má zopár chybičiek. Občas skĺzne ku klišé, čo je však pochopiteľné, keďže tie sa vezú s danou dramatickou schémou. Hudba občas pôsobí príliš sebastredne. A našli by sa aj ďalšie. V prípade tohto filmu ich však prepáčim bez vážnejších problémov. Čas, ktorý som mu obetoval, neľutujem a to je v poslednom období čo povedať. Drsňáka sa teda oplatí vidieť. Aj keď sú nemecká realita a jej problémy slovenskému divákovi nie celkom známe, sú predsa len bližšie ako tie zo zámoria. V tomto ohľade naberá Drsňák body v porovnaní s Alpha Dogom. A hoci nie je celkom bezchybný a nedosahuje kvalít francúzskej Nenávisti, v kinách už celkom chýbalo niečo takéto svieže. A presne túto medzeru film zapĺňa. Bola by preto škoda, keby ostal bez povšimnutia.

Knallhart (Nemecko, 2006, 98 min.)
Réžia: Detlev Buck. Scenár: Zoran Drvenkar, Gregor Tressnow. Kamera: Kolja Brandt. Hudba: Bert Wrede. Hrajú: David Kross, Jenny Elvers, Erhan Emre, Kida Ramadan, Arnel Taci, Kai Müller, Hans Löw