NOVÉ FRANCÚZSKO

Zásadný kameň úrazu spočíva v prípade Nového Francúzska v dvoch menách: scenáristu Pierra Billona a režiséra Jeana Beaudina. Billon má evidentné problémy s dramaturgickou výstavbou diela. Jednotlivé motívy hromadí jeden za druhým (lepšie by vari bolo povedať jeden vedľa druhého) bez toho, aby pre ne vytvoril patričné dramatické zázemie, aby ich nechal vygradovať a doznieť. Tak sa vo filme často stáva, že postava, ktorú ste považovali za celkom bezvýznamnú, sa z ničoho nič stane hlavným hýbateľom udalostí, zatiaľ čo postava dovtedy prezentovaná ako jedna z hlavných, celkom zmizne zo scény. Akoby scenárista nemal vopred jasné, kam chce postavy zaviesť, ale ich príbehy dorábal takpovediac za pochodu. Tým pádom postavy nie sú dostatočne prekreslené, chýba im akákoľvek hĺbka. Sú iba bábkami v rukách svojich tvorcov, ktorí si vopred neujasnili, akú hru vlastne idú hrať. Až príliš často a okato sa tu na povrch derú všakovaké scenáristické barličky a tie bohužiaľ odvádzajú divákovu pozornosť. Po určitej dobe vás pravdepodobne prestane zaujímať čo sa s postavami deje. A možno si znudene poviete: „Aha...“

Z takejto látky bolo zrejme náročné vykresať niečo naozaj zaujímavé a funkčné. A sklamem vás (ak sa už nestalo), Jean Beaudin v tejto neľahkej úlohe neobstál práve najlepšie. Jeho réžia je (pekne povedané) absolútne bezpohlavná, nevýrazná, fádna. Absentujú tu akékoľvek náznaky vyjadrovania prostredníctvom obrazov. Jednotlivé zábery tu pôsobia ako ilustrácie dialógov, ich informačná hodnota je nulová. Dej sa posúva dopredu prostredníctvom slov. Ešte aj útok Angličanov na Quebec je tu zobrazený „minimalisticky“ – pár zábermi na strieľajúce delá. To všetko je o to smutnejšie, že sa dej filmu odohráva na pozadí historických udalostí. Tento rámec ponúka mnoho možností vyjadrovania, vo viacerých plánoch. Samozrejme, na to treba špičkového režiséra a takých je málo. No aj štandardný hollywoodsky historický film (aj s dôrazom na melodramatickú líniu) pôsobí sofistikovanejšie než Nové Francúzsko. Cameronov Titanic je v tomto ohľade prototypom žánru, aspoň čo sa týka poslednej dekády 20. storočia, no tomu Beaudin nesiaha ani po členky. A problém nie je v neporovnateľnom rozpočte, ktorý mali obaja páni k dispozícii. Teda nie len, ako som sa pokúsil naznačiť. 

Film ako celok nenachádza príliš veľa opory ani v iných zložkách ako scenár a réžia. Herecké výkony spočívajú v prechádzaní medzi rozličnými priestormi a v nevýraznom prednese dialógových replík. To platí prakticky o všetkých zúčastnených. Vďaka mdlému prejavu hercov, spôsobenému pravdepodobne neschopnosťou režiséra viesť hercov, sa zvyšuje miera divákovej dištancie a nezáujmu o dianie na plátne. A hoci sa tu takmer neustále rozpráva o veľkých citoch a udalostiach, nedostanete šancu týmto slovám uveriť. Na to je skrátka recitácia replík málo.

Čo sa týka technického spracovania, kamera a strih sú relatívne neškodné. Aj keď samotné tieto zložky nedokážu zachrániť torzo, ktoré z filmu ostalo, aspoň ho nesťahujú ešte hlbšie do vôd podpriemernosti (ak sa to ešte vôbec dá). To sa však nedá povedať o hudbe. Jednotlivé motívy sú zvolené mimoriadne nevhodne a príliš násilne zvýrazňujú „silné“ momenty a scény. A trápne pôsobia aj pokusy o symbolické  presahy. V konečnom dôsledku totiž vyznievajú ako nechcená paródia.

Nové Francúzsko je skrátka mimoriadne nezáživný film, ktorý nemá čo ponúknuť. Choďte radšej na tých Transformerov, tam si aspoň užijete veľké efekty.

Nouvelle-France (Kanada/Fran./UK, 2004, 145 min.)
Réžia: Jean Beaudin. Scenár: Pierre Billon. Kamera: Louis de Ernsted. Hudba: Patric Doyle. Hrajú: N.Godin–Vigneau, David La Haye, Gérard Depardieu, Juliette Gosselin, Vincent Perez