7.0

Filmová recenzia

Nestor slovenskej expedičnej dokumentaristiky Pavol Barabáš prináša s produkčnou podporou STV na veľké plátno svoj najnovší titul, tentoraz z prostredia venezuelských stolových hôr, nazývaných miestnymi indiánmi Tepuy.

Tvorba Barabášovho štúdia K2 patrí medzi stabilné a populárne zjavy na slovenskom filmovom trhu – má dobre definovaný štýl, premyslenú dramaturgiu a štandardne kvalitnú produkciu, v dôsledku čoho patrí už roky medzi najúspešnejšie tituly pôvodnej slovenskej filmárčiny, a to najmä v DVD distribúcii.

Základným kameňom úspechu Barabášových filmov je však ich ustálené publikum. Rôznorodá komunita priaznivcov expedičnej turistiky – či už pasívnych alebo aktívnych, no vždy zvedavých na ďalší dychvyrážajúci svet, ktorý im neúnavný (a azda aj nepoučiteľný) “muž s kamerou” predostrie. Z pohľadu oných “skalných” fanúšikov je Tepuy zrejme štandardným kúskom, ktorý upúta napriek tomu, že neprináša žiadne nové postupy či filmárske inovácie. Tak ako pri samotných výpravách, ide aj tu predovšetkým o miesta, ľudí a zážitky.

Barabáš zaznamenal cestu slovensko-česko-americkej skupiny jaskyniarov, ktorej cieľom bolo preskúmať jaskyne v kremencových masívoch stolných hôr vo vnútrozemí Venezuely. Nápad vznikol na podnet venezuelského dobrodruha a veterána speleológie Charlesa Brewera Cariasa, ktorému sa dostali do rúk záznamy o predošlej expedícii dvojice Braňo Šmída – Marek Audy. Pri nej urobili objav vôbec prvej horizontálnej kremencovej jaskyne na svete.

Kremenec je tvrdá a nepriepustná hornina, ktorá vzniká premenou pieskovca pri tektonických pohyboch za obrovského tlaku a teploty. Priepasti, jamy a jaskyne v kremencových masívoch bývajú skôr výsledkom štiepenia než zvetrávania. Objav horizontálnej dutiny je preto z hľadiska speleológie celkom pozoruhodný, a keď sa Šmídovi a Audymu naskytla možnosť objavovať ďalšie podobné útvary, dlho neváhali.

Príbeh samotnej expedície teda disponuje lákavou “zápletkou” a je aj spracovaný s tradičným barabášovským fortieľom (azda s jemným nádychom rutiny). Scenár spolu so strihom vytvára pekný dramatický oblúk, ktorý ľahko a prirodzene preklenie 61 minút filmu. Vyskytnú sa aj napätejšie situácie – niektoré sú až okázalo nebezpečné, iné človeku len tak mimochodom privodia na pár sekúnd zimomriavky. Ku koncu druhej tretiny snímky nastáva mierne spomalenie tempa, keď sledujeme predieranie sa protagonistov nadľudsky náročným terénom, ide však možno o najsilnejšie zábery filmu, takže sa proti nim nedá namietať.

Vizuálne spracovanie je tiež na tradične dobrej úrovni. Jaskynné prostredie je aj pre majstra Barabášovho kalibru tvrdým orieškom – v temnom rozľahlom priestore, kde ešte nikto nenainštaloval osvetlenie, je nemožné nakrútiť ľúbivý, efektný záber. Sme preto väčšinou odkázaní na klaustrofobické výjavy vo svetle čelových lámp a ostré detaily rôznych geologických a iných bizarností. Denného svetla však nie je nedostatok – presunom po zemi je venovaná pomerne veľká plocha, pretože sú minimálne rovnako zaujímavé ako dobrodružstvá pod ňou.

So zábermi z jaskýň a z džungle ostro kontrastujú zábery z helikoptéry na nádherné masívy stolovej hory Chimanta. Nemilosrdne strmé skalné steny korunované bujnou vegetáciou vytvárajú panorámu, ktorá sa nedá opísať slovami. Tieto pohľady sú však vo filme roztrúsené ako malé pauzy na uvoľnenie. Väčšinu deja sníma kamera z pozície pešiaka – riadne zblízka a zostra.

Dôležitým prvkom autorského pohľadu je aj komentár, ktorý je nahovorený v prvej osobe z pohľadu Pavla Barabáša, avšak autorov hlas je zastúpený iným. Výkon komentátora je slušný, hoci občas z neho cítiť vedomú, “naučenú” intonáciu. Ďalším mierne rozpačitým momentom sú retrospektívne rozhovory so Šmídom a Audym, prestrihávané priebežne počas celého deja. Sú nakrúcané v tme a tichu (zrejme priamo v ktorejsi jaskyni) a protagonisti majú pri nich na sebe plnú jaskyniarsku výstroj. Kontrast pokojne rozprávajúceho chlapa a žltej prilby s lampou na čele je zvláštny – a pôsobí v konečnom dôsledku rušivo. Na druhej strane ich poznámky strihané priamo do záberov z terénu sú o dosť prirodzenejšie (napriek náznakom trémy) a vhodne dopĺňajú autorský komentár.

Celkový dojem z ostatného Barabášovho diela je solídny. Zasvätení si ho určite vychutnajú, no ani zaslúžilí domasedi nemusia byť nespokojní. Prinajmenšom si uvedomia, ako dokážu byť niektorí ľudia pochabí a aká vzácna vec je klimatizovaná kinosála :-)

Tepuy: Cesta do hlbín zeme (Slovensko, 2007, 61 min.)
Réžia: Pavol Barabáš. Scenár: Pavol Barabáš. Kamera: Pavol Barabáš. Hudba: Michal Novinski