CINKA PANNA

V réžii Dušana Rapoša (všetky Fontány pre Zuzanu, Rabaka, Suzanne) prichádza do kín nový slovensko/česko/maďarský koprodukčný film Cinka Panna. Dôvod na radosť? Skôr na zamyslenie sa nad tým, kam smeruje hraná filmová tvorba na Slovensku.

Už samotná propagácia filmu niečo napovedá o jeho charaktere. V dnešnom víre zobrazovania sa vnímanie obrazov stáva každodennou súčasťou našich životov. Zaujať obrazom je prvý krok k úspechu. Plagáty k filmu Cinka Panna pôsobia, akoby ich vyrobili žiaci základnej školy, ktorí sa práve učia spájať text a písmo do jedného celku. Hlavná hrdinka v popredí hrajúca na husliach, hnedosivé pozadie, blesk z jasného neba a k tomu písmo ako z titulkov osemdesiatych rokov vytvárajú dojem, že orientácia v modernom umení tvorcom nič nehovorí.

Plagát ale nie je to najhoršie, čo tento film postretlo. Úvodné filmové titulky sa nesú v rovnakom duchu a inak to nie je ani so samotným filmom. Snímka Dušana Rapoša nemá byť dokumentom mapujúcim život historickej postavy Cinka Panny. Ako sa vyjadril sám režisér dominantou príbehu má byť fakt, že hlavná hrdinka je žena s hudobným nadaním. Cinku Pannu predstavuje krásna a mladá gruzínska herečka Anna Gurji. Svojou bielou pokožkou a ebenovými vlasmi pripomína skôr Snehulienku, než rómsku primášku. Panna je emancipovaná mladá žena, ktorá sa nechce viazať a mať rodinu, žije len pre hudbu. Z pohľadu jej otca nie je poslaním ženy vyhrávanie na husliach, ale starosť o domácnosť a tak sa hrdinka dostáva do rôznych nepríjemných situácií.

Túto hlavnú dejovú líniu odsúva do úzadia množstvo ďalších postáv a drobných udalostí, ktoré film nijak neposúvajú dopredu. Namiesto dramatického príbehu sledujeme na plátne len scény zo života Cinka Panny a ľudí, ktorí ju nejakým spôsobom ovplyvňovali. Časové skoky sú unáhlené a nedovoľujú vytvoriť miesto pre hlbšiu psychologizáciu postáv. Divák si nemôže k hlavnej hrdinke vytvoriť žiaden vzťah, neprežíva s ňou „dramatické“ situácie, iba sleduje jej konanie. Dej sa síce odohráva na pozadí historických udalostí, ale ani tie nie sú pre film nijak dôležité. Násilné vtipy (napríklad s Jánošíkom) sa míňajú svojim účinkom a pôsobia skôr trápne a zbytočne.