|
NEVESTINEC |
NEVESTINEC |
Keby tak už nepomenoval svoj skvelý apokalyptický obraz o zániku pozemskej civilizácie Lars von Trier, potom priliehavý názov piateho celovečerného filmu francúzskeho režiséra Bertranda Bonella by bol Melanchólia. Presne by vystihol atmosféru diela, ktoré Asociácia slovenských filmových klubov uvádza do kín ako Nevestinec.
Bertrand Bonello, narodený v búrlivom roku 1968 v Nice, začínal štúdiom hudby. Svoj prvý celovečerný autorský film Quelque chose d´organique /Something Organic nakrútil ako tridsaťročný (vlani ho uviedli na berlínskom festivale v sekcii Panorama). Film Le pornographe /The Pornographer o vyslúžilom režisérovi pornografických snímok, túžiacom po návrate do biznisu, ktorý je jeho povahe cudzí, bodoval v Cannes, kde získal Cenu FIPRESCI. Snímka Tiresia z roku 2003 sa venovala osudu transsexuála, film De la guerre /On War (2008) alternatívnej sekte, žijúcej v lesíku za Parížom. Pikantnej téme spojenej so sexualitou zostal Bonello verný aj vo svojom piatom filme, ku ktorému si, ako zvyčajne, napísal scenár a zložil hudbu.
Nevestinec vychádza zo sociologickej štúdie francúzskej historičky a filozofky Laure Adlerovej Les maisons closes 1830-1930, ktorá vyšla v roku 1990. Vracia sa do prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia, keď v súvislosti s veľkými sociálnymi zmenami zanikali aj slávne parížske nevestince. Ten, v ktorom pevnou rukou vládne majiteľka Marie-France v podaní francúzskej režisérky a herečky Noémie Lvovskej, navštevujú najmä aristokrati a bohatí priemyselníci (nikdy nie politici!), čo určuje jeho charakter. Interiér pôsobí luxusne, hoci trochu ošúchane, dievčatá sú vyberané veľmi pozorne, nielen na základe výzoru, ale aj správania a konverzácie. Schopnosť vyhovieť každému rozmaru návštevníka sa pokladá za samozrejmosť, zdravie a úzkostlivá čistota za nevyhnutnosť.
Nevestinec má aj svoju odvrátenú tvár, zákulisie, kde dievčatá žijú svoj obyčajný život, podriaďujúc sa opakovaným rituálom osobnej hygieny a pravidelným lekárskym prehliadkam, kde sa pod rukami kaderníka menia na čarovné bytosti akoby z iného sveta. Všetko, čo sa odohráva v zákulisí nevestinca, smeruje k jedinému cieľu – k večernému stretnutiu so zákazníkmi. Kamera, ktorú viedla režisérova manželka a stála spolupracovníčka Josée Deshaies, sleduje dievčatá veľmi pozorne, stavajúc do ostrého kontrastu ich skromné súkromie s nablýskanou fasádou, akú ukazujú pánom. Obrazy z nočnej prevádzky „domu tolerancie“, ako znie anglický názov filmu, sú vysoko štylizované, poetická kamera z nich vytvára akoby maliarske impresie, osvetlené len sviečkami či petrolejovými lampami, ktoré pripomínajú známe diela veľkých majstrov plátna.
|
|
Estetizujúcu náladu pomalého rozprávania dotvára Bonellova hudba, ktorá využíva prvky rozličnej proveniencie, okrem Mozartovho klavírneho koncertu, Pucciniho Bohémy a Bizetovej Carmen opakovane zaznie pieseň Nights in White Satin rockovej skupiny The Moody Blues, černošský soul Bad Girl a skladba The Right to Love You skupiny The Mighty Hannibals, ktoré napriek anachronizmu skvele podčiarkujú zmysel danej situácie (napríklad melancholický tanec ženských dvojíc po smrti kamarátky, keď pôvabné „kvety zla“, povedané s Baudelairom, plačú skôr nad svojimi osudmi než nad skorým odchodom syfilitičky).
Obyvateľky nevestinca predstavujú uzavretú komunitu, ktorá žije podľa prísnych pravidiel. Nedozvieme sa, alebo len v letmých náznakoch, prečo sa dievčatá ocitli práve v tomto prostredí, môžeme však vytušiť sociálne príčiny a túžbu po lepšom živote, ktorá sa nikdy nenaplní. Obyvateľky „domu lásky“ sa nemôžu slobodne pohybovať, preto sa celý film odohráva v interiéri, až na jediný voľný deň, keď ich majiteľka vezme na piknik do prírody (podobnosť s obrazmi francúzskych impresionistov je tu mimoriadne silná) a ony vyvádzajú ako psíky pustené z reťazí.
Návštevníci bordelu sú zámožní, ale dievčatá dostávajú len zlomok zarobených peňazí, z ktorých si platia módne oblečenie, voňavky a šminky, takže majú stále dlhy, z ktorých sa nikdy nevymotajú. Každá z nich má stabilných zákazníkov, no predstava, že tí ich vykúpia a vovedú do normálneho života, je iluzórna. Rovnaký osud stmeľuje tento kolektív a pridáva mu charakter priateľského zväzku, ktorom sa nájde miesto na dožitie aj pre zranené či choré kolegyne. Dievčatá napriek súpereniu držia spolu, navzájom si pomáhajú a tolerujú svoje výstrednosti. Ohrozenie prichádza len zvonku (dobová sociologická štúdia, vo filme hojne citovaná, hovorí o podobnosti mozgov zločincov a prostitútok, čo svedčí o názore pokryteckého malomeštiactva na ne) - buď v podobe rozmarných, neraz nebezpečných a bolestivých chúťok klientov, alebo vo forme finančnej nenásytnosti majiteľa budovy, ktorý neustálym zvyšovaním nájomného privedie nevestinec na mizinu. Jeho rozkvet počas „súmraku 19. storočia“ a zánik v „úsvite 20. storočia“, ako znejú medzititulky filmu, je jedinou súvislou dejovou líniou snímky, ktorá je mozaikou impresií z každodennej všednosti a každonočnej rozmarnosti jednej inštitúcie, vytvorenej pre krásu a potešenie, no plnej bolesti a poníženia. (Paralelnosť rozdielnych výjavov podčiarkuje režisér častým využívaním techniky split screen – rozdeleného plátna.)
|
|
Z kolektívneho obrazu výraznejšie vystupuje len osud krásnej Židovky (Alice Barnole), ktorú sadistický, no fyzicky príťažlivý zákazník znetvorí na Ženu, ktorá sa smeje, čo je jasná narážka na slávny román Victora Huga Muž, ktorý sa smeje (1869). Židovka Madelaine je nielen aktérkou najdramatickejších častí filmu (okrem bolestného zranenia nožom aj kruté poníženie na dekadentnom večierku, kde ju doslova vystavujú ako neživú bábiku a kde sa na jej účet zabáva ešte aj trpaslíčka), ale aj nositeľkou fantazijnej zložky diela. Madelaine opakovane rozpráva o svojom surrealistickom erotickom sne, ktorý sa v záverečnej časti filmu „zhmotňuje“. Završuje to síce jednu líniu rozprávania, ale aj tak pôsobí trochu násilne a namiesto emócií vyvoláva skôr rozpaky.
Sociologickú štúdiu, z ktorej Bonello vychádzal, sme v úvode nespomínali náhodou. Zrejme determinovaný jej charakterom, pristupuje scenárista a režisér k predmetu svojho skúmania ako vedec, pozorujúci ho nestranne a svojím spôsobom nezúčastnene. Nechváli ani nekritizuje. Neobhajuje ani nesúdi. Možno absencia jasného postoja tvorcu zapríčinila, že film pôsobí chladne, vyvolávajúc ani nie súcit, ale pocit ťažoby z temnej, akoby viscontiovskej atmosféry rozkladu. Zánik nevestinca sprevádza slávna ária Rudolfa z Pucciniho Bohémy. Obraz stemnie a vzápätí sa preľne do súčasnosti. Vidíme prostitútky postávajúce na neútulnom parížskom predmestí. Z auta zákazníka vystupuje jedno z „ľahkých dievčat“. Má moderné džínsy a tvár hrdinky z dávneho nevestinca. Nič sa nezmenilo. Iba život týchto bytostí je možno ešte ťažší a celkom stratil niekdajší štýl...
Text bol publikovaný v magazíne filmpress.sk
Nevestinec – L´apollonide (Souvenirs de la maison close), (Francúzsko 2011)
Scenár, réžia, hudba: Bertrand Bonello. Kamera: Josée Deshaies. Strih: Fabrice Rouaud. Zvuk: Jean-Pierre Duret, Nicolas Moreau, Jean-Pierre Laforce. Hrajú: Hafsia Herzi, Céline Salette, Jasmine Trinca, Adele Haenel, Alice Barnole, Iliana Zabeth, Noémie Lvovsky, Jacques Nolot, Xavier Beauvois, Bertrand Bonello a ďalší
