STÁLE SOM TU

V čase písania týchto riadkov sa schyľovalo k nenápadnej dráme na Oscaroch. Pôvodný favorit Emilia Pérez dostal nového konkurenta v kategórii Najlepší medzinárodný film. Stále som tu je výborná dráma z Brazílie 70. rokov 20. storočia: čaká vás pohľad na ťažké politické obdobie, ktoré sa nezameniteľným spôsobom podpíše na osude jednej ženy a vlastne aj celej rodiny. (Ako to skončilo na Oscaroch už vieme)

Píše sa rok 1970, na obzore sú typické brazílske Vianoce. Stromček už svieti, ale rodinka si užíva nádherné momenty na pláži. Dievčatá i chlapci hrajú volejbal, stavajú piesočné hrady alebo sa len tak slnia s knihou. Walter Sallas sníma tieto udalosti úplne ladným a pohodovým spôsobom a predsa vo vás drieme to vnútorné napätie a čakáte, čo sa zlomí. Zatiaľ nič, rodina má návštevy, trsá na najnovšie platne a len v TV sleduje, že vojenská jednotka uniesla dákeho veľvyslanca. Napätie graduje, keď najstaršia dcéra neskoro príde domov. Ale idylka pokračuje. Dcéra neskôr ide na študijný pobyt do Londýna a v éteri visí myšlienka, či by nemali ísť do Anglicka radšej všetci. Ostanú... až do jedného dňa, keď do obývačky vtrhne jednotka, manžela berie na výsluch a ten sa nevráti. A netrvá dlho, kým takto odíde na neznáme miesto aj manželka. Tá sa síce vráti neskôr domov, ale už vie, že nič nebude ako predtým...

A viac netreba prezradiť, lebo táto silná dráma má nezameniteľné čaro v tom, že ak menej tušíte o deji, viac vás môže držať v načrtnutom napätí z prvých minút. Nie je to typ drámy, ktorý má vypäté chvíle v štýle, že hrdinka začne kričať po niekom či úpenlivo vzlykať – ťarchu bremena na pleciach tejto ženy vidíme úplne inak. Fernanda Torres podáva znamenitý výkon za Eunice Paiva, ktorej režim zobral viac ako pocit bezpečia či manžela preč. Ako osamelá matka viacerých detí rieši postupne existenčné problémy (nechať si slúžku, vymeniť dom, ísť do iného mesta?) a zároveň neustále verí, že sa rodina opäť zíde pokope.

Lenže ak by ste si naštudovali príbeh reálnej ženičky, tušili by ste, že ju čaká iný osud (preto radím, nerobte to a choďte do kina bez akejkoľvek znalosti). Film sa odohráva na oveľa väčšej ploche ako iba jeden mesiac či rok, čo ešte viac posilňuje jeho význam. Zachytáva totiž väčšinu života Paiva, umne dávkuje krušné chvíle či potrebné momenty. Napríklad niektoré scény sú veľmi dlhé, napínavé a prebehnú takmer v reálnom čase. Iné zaberú možno jednu noc do dlhej sekvencie. Akoby v prvej polovici filmu dáva Sallas všetkému priestor, čo vytvára optickú ilúziu pohody, neskôr zase stresu alebo beznádeje. Hra s emóciami diváka je výborná, no stále platí, že pocity sa skôr vkrádajú do vášho vnútra a prepadáte zúfalstvu spolu s hrdinkou.

Jednotlivých silných momentov je zrazu toľko, že po videní môžete určovať, ktorý vás dostal viac. Je to tá scéna, keď vtrhne jednotka do domu? Výsluch s gradujúcim tlakom a väzenie? Alebo prvé dni potom? Azda budete najviac trpieť vo chvíli precitnutia, že život sa mení aj po materiálnej stránke a moment vysťahovania je nemenej silný. V druhej polovici začne film skákať do iných časových období a sústredí sa na boj o fakty, informácie a spravodlivosť spätú s tým, čo sa manželovi (a otcovi viacerých detí) vlastne stalo.

Apropo, ratolesti. Množstvo dcér i jedného syna, ktoré manželia majú, tvoria úplne inú optiku na celé dianie. Napríklad keď sa najstaršie dievča vráti z Londýna, čaká ju úplne iný život. Ale aj dve stredné dcéry bojujú v nových podmienkach a veľmi smutný pohľad malého chlapca (ktorý je na začiatku ešte učičikaný havkom z ulice či futbalovou partičkou s tatkom v suteréne) umocní ešte jeho neskorší osud.

Stále som tu je presne typ drámy, ktorý sa pred 50 rokmi odohrával v inej krajine a my o nej ani len netušíme, lebo naša krajina mala iné problémy. Ale ako sa mení politická situácia vo svete i doma, tak nám podobné filmy naskýtajú paralely na zamyslenie. Núka sa prirovnanie s nedávnym hitom v našich kinách – my sme si zažívali situácie v dráme Vlny, tu je pohľad do diania v Rio de Janeiro. Žijeme v dostatočnej slobode, aby sa ani vám raz nestalo čosi podobné? Ako by ste prežívali danú situáciu? Demokracia je vratká, z pohodovej selanky na pláži sa rázom môže stať séria pokazených životov. Ako sa k nim potom postaví systém či štát?

Miluje more. Hrdinka v ňom viac ráz pláva, ale asi netuší, že ju potom čakajú najťažšie momenty jej života. Devíz tohto filmu je mnoho – jedna z nich aj tá, ako režisér sníma momenty vo vode a potom nadväzujúce.
Fernanda Torres by si zaslúžila Oscara za tento sústredený výkon, ale nemenej silný je aj scenár či strih. Je chvályhodné vidieť film aj v nomináciách hlavnej oscarovej kategórie (najlepší film), lebo hoci sa nezdá na prvý pohľad, je to jeden z najsilnejších titulov minulého roka.

Ainda Estou Aqui (Brazília / Francúzsko, 2024, 137 min.)
Réžia: Walter Salles. Scenár: Murilo Hauser, ,Heitor Lorega, Marcelo Rubens Paiva. Hrajú: Fernanda Torres, Fernanda Montenegro, Selton Mello, Valentina Herszage, Maria Manoella, Bárbara Luz, Gabriela Carneiro da Cunha, Luiza Kosovski, Marjorie Estiano ...