|
ANJELI |
ANJELI |
Málo muziky za málo peňazí (nasledujúci text je kritikou, nie recenziou filmu)
Nový slovenský film Anjeli si so sebou nesie auru projektu nepodporeného domácim Audiovizuálnym fondom (AVF). Filmári na vlastné náklady vyprodukovali celovečerný titul, keď AVF opätovne nepodporil ich predkladané projekty (hlavne realizáciu scenáru Čubírková). Fond nakoniec aspoň podporil distribúciu hotového produktu. Aj to je spôsob ako na Slovensku dostať vlastné dielo do kina. A tak máte možnosť dnes vidieť druhý celovečerný film absolventa VŠMU Róberta Švedu (Démoni) na plátne. Je zaujímavé sledovať aký produkt priniesol tento „nezávislý spôsob“ nakrúcania a či finančná núdza dokázala vykúzliť niečo netradičné a hodnotné.
Film zapadá do priemeru súčasnej slovenskej hranej tvorby a patrí skôr do línie mladých tvorcov, snažiacich sa nájsť si svoj vlastný výraz. Anjeli sú celkom zdravý produkt vzhľadom na excesy a epigónstva, ktoré sa u nás často produkujú. Napriek tomu je moje hodnotenie viac negatívne ako pozitívne, pretože všetky neduhy slovenskej hranej tvorby sa nájdu aj vo Švedovej novinke.
Dej snímky sa odohráva počas jedného letného dňa na chate na Záhorí, kde dožíva na rakovinu chorý divadelník píšuci svoje pamäte. Osud zvedie do tohto prostredia okrem rehoľnej sestry, ktorá ho opatruje a jeho priateľa aj jeden heterosexuálny pár, homosexuálneho outsidera z dediny, študentku-stopárku a jednu nadprirodzenú bytosť. Priestorom a časom príbehu sa film radí do špecifickej kategórie komorných filmov. Otázka znie, aké miesto v tejto kategórii zaujíma.
Dnes známy prípad „hrania sa“ v slovenskej hranej tvorbe napríklad na sci-fi, gangsterku alebo film o minulosti, je aplikovateľný aj na Anjelov. Je badať, že režisér videl nejakých Bergmanov a čítal nejakého Tennesseeho Williamsa, no estetika komornosti v Anjeloch pôsobí len ako také hranie sa na svoje vzory. Autori, ktorí precízne zvládali formu komornej drámy, mali presne vypracovaný spôsob vyjadrovania umožňujúci za málo peňazí zahrať veľa muziky. V prípade Anjelov by však toto príslovie znelo - "Za málo peňazí málo muziky". Čo bolo vtipné, to sa objavilo aj v traileri. Scenár je veľmi riedky a možná slasť zo sledovania formálneho a štylistického spracovania je málo pravdepodobná, keďže estetický účinok celého diela je spôsobovaný princípom - ľúbivá kamera, plus poetizujúca hudba alebo vianočné koledy. Spôsob akým sa tvorcovia snažia zapôsobiť na emócie diváka je odhaliteľný v niekoľkých prvých obrazoch a po zvyšok filmu neprichádza takmer nič prekvapujúce.
Nedostatky práce s kamerou alebo lepšie povedané jej nemiestnosť sa dajú rozanalyzovať hneď v prvých obrazoch. Často používaný jemný panoramatický pohyb kamery (niekedy kombinovaný s jazdou) snímajúci vo veľkom celku postavy na hojdačke medzi kmeňmi stromov, by sa hodil viac do reklamy na mobilného operátora, ako do filmu o zomierajúcom človeku. Reklama a televízia nemajú od snímania Anjelov ďaleko. Práve samoúčelný pohyb kamery a nadbytočné množstvo strihov pochádzajú z praxe televíznych tvorcov, kde sa dnes všetko musí strihať a hýbať, aj keď to netreba, aby televízny divák neprepol na iný kanál. Nechcem povedať, že by sa v Anjeloch objavoval nejaký hektický strih, ale už na úvodnom obraze s Anjelom smrti je ľahko odhaliteľná jeho prázdnota. Anjel je na hojdačke nasnímaný z množstva záberov z rôznych hľadísk, bez toho, aby robil niečo iné okrem hojdania sa. Účel a motiváciu zmeny uhľu pohľadu je teda ťažko pochopiť. Nekoná sa nijaký pokus o navodenie realizmu, alebo iného kódu, skrze ktorý by bolo možné obraz čítať.
|
|
Hudba v Anjeloch by mohla slúžiť ako exemplárny príklad postšulíkovskej a postgodárovskej éry v slovenskom kinematografii. Ako veľmi zriedený odvar Godárovej hudby z Šulíkových filmov z deväťdesiatych rokov pôsobia slákovo-klavírne motívy, ktoré sa nadmerne a otravujúco vynárajú celý film. Hudba ako nie primárny výrazový prostriedok diela, respektíve maximálne rovnako dôležitý komponent ako zložky ostatné, by nemala diváka otravovať. Mala by byť v symbióze s obrazovou stránkou diela a prinajlepšom podporovať to, čo sa snaží režisér vyjadriť primárne filmovými výrazovými prostriedkami. V Anjeloch je hudba nadužívaná a skôr pôsobí akoby sa režisér bál, že jeho zábery budú bez hudby nudné. Druhá polovica snímky však prináša v rovine hudby dramaturgický zvrat. Keďže sa postavy rozhodnú usporiadať si uprostred leta Vianoce (motivácia tohto kroku je veľmi pofidérna), do konca minutáže budete počúvať koledy. A keď pod titulkami zaznie Tichá noc, tak sa vám zježia všetky chlpy na tele a zatúžite stať sa príslušníkom inej kultúry, len aby ste už nikdy nemuseli počuť nijaké koledy. Ak sa zjaví nejaký vianočný gýč v zime, ako to použil Šveda už vo svojom prvom filme, je to pochopiteľné. Je mi však záhadou, čo má spoločné téma Vianoc s príbehom odohrávajúcim sa uprostred leta.
Autor vyradil so svojho registra možných zbraní aj svietenie. Svetlo (napríklad u Bergmana) je jednou z najsilnejších zbraní v komornom filme, kde nie sú peniaze na lokácie, efekty a množstvo hercov. Práve pomocou svetla sa dá aj v jednej miestnosti mnoho povedať. Princíp svietenia Anjelov si však túto možnosť zamedzil. Všetko je nasvietené podľa jednoduchej logiky zdroja svetla a bezpríznakovo. Svetlo nepodporuje atmosféru obrazu a nevytvára významy. Práve svetlom by mohli tvorcovia vytvoriť ponurejšiu atmosféru chaty adekvátnu k predsmrtnému dožívaniu a zakryť jej seriálový ikea look. Ak nejako špecificky Šveda nepoužil svetlo vo svojom debute Démoni, dalo sa to akceptovať, pretože išlo v podstate o dogma štýl. Pri type komorného filmu ako Anjeli, by však stálo za zamyslenie, čo všetko možno dosiahnuť prácou so svetlom. Jediná práca so svetlom v Anjeloch sú rozostrené zábery na vianočné žiarovky, alebo záber na hojdajúce sa ikea lampy vo vetre a to je vlastne zasa len vianočný gýč, bez ktorého by mala snímka omnoho väčšiu silu.
|
|
Hranie sa na komorný film je dobre badateľné aj v hereckých výkonoch. Tie sa dajú rozdeliť do dvoch skupín. Teatrálne (Farkašová, Zetyák) a popisné (Bebjak, Jackuliak). Dúbravský ako Anjel smrti sa celý film len usmieva. Tomu nieto čo vytknúť, vskutku precízne obsadenie, nijaký slovenský (ne)herec by to lepšie nezahral. Najautentickejší výkon podal Dominik Sedláček hrajúci onanujúceho chlapca z dediny. Herecká práca samu-seba zrádza v takých detailoch, ako je napríklad pomocná vychádzková palica hlavného hrdinu. Keď ide Michal (Peter Bebjak) na prechádzku do lesa, je evidentné, že mu je palica krátka, a že sa k nej skôr zohýna, namiesto toho, aby sa o ňu opieral. Nijako to na uveriteľnosti prejavu nepridáva. Herec je raz nalíčený na bielo, inokedy nie. Možno sa mu už sem-tam podarí navodiť výraz zomierajúceho na rakovinu, ale film je tak nedôsledný, že sa nijako nedostane do naturalistickejšej polohy. Kde sú skutočné agonické kŕče (pacient odmietol chemoterapiu) a nechutnosť patriaca k zomieraniu na smrteľnú chorobu? Popisnosť niektorých hereckých prejavov a ich tézovité dialógy majú však koreň svojho neúspech v inej zložke a tou je scenár.
Dokedy sa ešte bude musieť písať o slovenských filmoch, že stroskotali na scenári? (Česť výnimkám! Viď Liovej Dom.) Charaktery postáv sú prvoplánové. Posúďte sami. Hlavný hrdina je šaškujúci homosexuál bohém a jeho priateľ je pragmatický homosexuál nebohém. Ak je niekto teplý na dedine, tak to musí byť korpulentný chlapec outsiderského typu. Heterosexuálny pár musí byť zákonite nešťastný. On je necitlivý macho, čo sa vulgárne vyjadruje, preťahuje sexi stopárky na počkanie a ona je submisívna žena. Rehoľná sestra s krížom vo výstrihu môže byť kyprá ryšavka Farkašová. Dej filmu je rovnako prvoplánový ako jeho postavy. Čo by nebol až taký veľký problém. Najväčším sú motivácie postáv a na nich padá aj akákoľvek možnosť identifikácie. Ak nevieme, prečo postavy robia to, čo robia, ťažko sa dá s nimi stotožniť. Motivácia heteropáru zostať na chate je ledabolo zalepená čakaním na servis. Nevieme ani akú mali na aute poruchu, macho sa nič nesnaží opraviť. Heteropár sa nikam neponáhľa, nemajú stres z meškania, zrazu sa na chate chovajú ako doma. V príbehu vládne bezčasie, ktoré postavy nijako neukotvuje a dovoľuje tak autorovi deus ex machina striedať náhodilé obrazy. Keď sa chce pragmatický homosexuálny nebohém zbaviť chlapca z dediny, tak ho zavezie domov. Nikto nekladie odpor, postavy si nič nemusia zaslúžiť. Keď potrebujeme ukázať, že macho je skutočne chuj, tak sa na ceste zjaví sexi blondína s ružovým kufriskom putujúca dve hodiny na vlakovú stanicu do Malaciek a on ju v mihu oka pretiahne. (Veľmi by ma zaujímalo, ako sa mu ju podarilo dostať na lopatky. To samozrejme tvorcovia neukázali.) Kam sa vytratil motív písania knihy, ktorý sa na začiatku javil ako dôležitý? Polovica obrazov je skonštruovaná na spôsob „pamätáš si, keď sme boli deti“, kde postavy divadelne opisujú svoje historky z minulosti a prechádzajú sa popred kameru. Anjeli sú teda opäť iba smutno-smiešny pocitový film odnikiaľ nikam a bez pointy a nesnažia sa preskočiť večnú paradigmu slovenského tragikomického filmu pre všetkých a pre nikoho zároveň.
|
|
Zamýšľam sa pre koho boli Anjeli nakrútení. Ako film otvárajúci problematiku homosexuality na Slovensku je veľmi bezzubý. Hodnotím ako pozitívne, že vznikol. Napriek tomu mám pocit, že prezentuje postavenie homosexuálov dosť neaktuálne (jedine nezodpovední bohémovia prechádzajú coming-outom) a postoj majority k minorite vykresľuje dosť plocho. Film nie je ani nijakou avantgardou pre úzke publikum, aspoň nie v zmysle náročnosti. Jeho zameranie lieta medzi produktom pre filmové kluby (téma, rozpočet) a ľúbivosťou televíznej tvorby (formálne a štylistické spracovanie). Nijako nechcem znevažovať úsilie tvorcov, len konštatujem, že aura istej nezávislosti ešte nezaručuje úspech a kvalitu. Anjelom chýba práve tá jadrnosť a efektivita typická pre komorné tituly. Videl som už množstvo komorných filmov plných napätia, ktoré vo mne zanechali väčší emocionálny zážitok, ako drahé výpravné diela. Anjeli sú pre mňa komorným zážitkom, hlavne čo sa týka rozpočtu, už menej, čo sa týka umu, ako najefektívnejšie využiť uzavretý priestor.
PS: Všetkým, čo by chceli moju recenziu označiť za samoúčelne kritickú, pripomínam, že nie je dôvod na kategorický optimizmus. Stačí sa pozrieť naokolo a hneď vám vyskočí niekoľko úspešných diel z kategórie „veľa muziky za málo peňazí“. Odporúčam rumunský Elevator, ktorý by mohol byť učebnicou komornosti alebo český film Osmdesát dopisů, ktorý bol rovnako nakrútený za vlastné náklady, no modernosťou výrazu je podstatne ďalej. Príkladov je samozrejme viac.
VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU
Anjeli (Slovenská republika, 2012, 95 min.)
Réžia: Róbert Šveda. Scenár: Róbert Šveda. Kamera: Tomáš Zednikovič. Strih: Róbert Karovič. Hudba: Jana Kmiťová. Hrajú: Peter Bebjak, Jozef Zetyák, Kristína Farkašová, Andrej Dúbravský, Elena Podzámska, Ján Jackuliak, Dominik Sedláček, Dominika Zeleníková
