JOE |
JOE |
Kľúčovým slovom novinky Joe je „Neatraktivita“. Začína pri výbere názvu, ktorý ťažko napovie čokoľvek o jeho deji. To len dovtedy, kým na plagáte nezhliadneme tvár Nicolasa Cagea – čo odradí ešte dôraznejšie. Joe je sociálnou drámou, jednou z milióna, ktorá diváka utápa v existencializme, beznádeji zo života, pomrkáva škaredou tvárou a necháva svojich hrdinov piť pivo, vodku a colu. A zabudol, ako úspešne tento žáner rozvíjajú v Európe. Joe sa tvári ako inscenovaný dokument uspávajúci zábermi na všedné činnosti vidiečanov z amerického juhu doplnené o pseudoznepokojivý soundtrack. Ten nás má vytrhnúť zo znudenia.
Príbehovo neprináša nič nové – antihrdina Joe je bývalý trestanec, ktorý hľadá svoje vykúpenie. Koľký už?
Stretáva strateného chlapca, aby našiel nový zmysel. Klišé!
Ten má násilníckeho otca – ožrana. Samozrejme, že má!
Iba pred dvomi rokmi mal premiéru úspešný film Jeffa Nicholsa Mud, ktorý pomohol McConaugheymu poskočiť do hereckej elity. Zdá sa, že s podobnou zápletkou chce rovnaký zázrak vykúzliť aj Joe pre Nicolasa Cagea. Neviem však, či ešte existuje záchrana po Ghost Riderovi a povedzme si úprimne, že tu ten výkon nie je natoľko spektakulárny. Zamračeného drsňáka sme už videli, Nicky! A spoznáme ťa aj s bradou! Na druhej strane je pravda, že Joe získal značne pozitívny ohlas u kritiky, ktorý nemožno ignorovať.
Pri hlavnom hrdinovi napríklad tradične vynikol vedľajší a to nevyspytateľný otec v podaní Garyho Poultera. Že vám to meno nič nehovorí? Nečudo, keďže ide o neherca – bezdomovca diagnostikovaného s bipolárnou poruchou, ktorý tragicky skonal ešte pred premiérou svojho filmového triumfu. Citujem článok o jeho živote publikovaný v Austin Chronicle: „V jednej scéne Poulterova postava nedokáže vstať zo zeme, čo herec skutočne nedokázal – utrpel jeden zo záchvatov spôsobeným zrejme rokmi alkoholizmu. Nebolo to umenie imitujúce život, ale život imitujúci umenie.“ Je škoda, že sa práve Joe stal Poulterovým nekrológom predtým, než by hlbšie prenikol do sveta filmu.
Ocenenie si určite zaslúži aj kameraman Tim Orr, ktorému sa podarilo vliať delikátny cit pre estetiku do zapadnutých, nehostinných exteriérov. Vnútorné priestory sú naopak vďaka dizajnérom prekvapivo živé – plné predmetov dotvorených do roztomilého neporiadku. Spomenuté exkurzy do všednosti tak pôsobia mimoriadne vkusne aj voľbou farebných filtrov.
Režisér David Gordon Green, ktorý sa špecializuje na nevyvinutý vidiek (George Washington) a nevyvinutých ľudí (Pineapple express), uspel hlavne vo vytvorení strateného sveta mimo mapy so všetkými jeho magickými prvkami – dostatočne autentického, no málo fascinujúceho na rozdiel od takých Divokých bytostí južných krajín.
Joe nie je žiadnym spôsobom povznášajúci, či prekvapivý – nedokáže vtiahnuť a už vôbec nie zabaviť. Napätie zo všadeprítomného násilia sa dostaví iba zriedka, aj keď niektoré scény v sebe majú potenciál, aby vytrhli z driemania. Režisér príbeh nazval ako: „ portét muža snažiaceho sa zápasiť so zdržanlivosťou.“ Pre mnohých divákov bude však oslobodzujúcejšie uvidieť denné svetlo – pri východe z kinosály.
Joe (USA, 2013, 117 min.)
Réžia: David Gordon Green. Scenár: Larry Brown, Gary Hawkins. Hrajú: Nicolas Cage, Tye Sheridan, Gary Poulter