|
CHOĎ DO PEKLA |
CHOĎ DO PEKLA |
Druhý celovečerný film francúzskeho režiséra Jeana – Charlesa Huea čiastočne vychádza z jeho prvotiny La BM du Seigneur (2010), čo sa týka totožných hercov a reálií. Možno ho považovať za akýsi sequel spomenutého, keďže v ňom vystupujú rovnaké postavy a rozvíjajú sa motívy z predošlého filmu, z čoho vzniká zaujímavá variácia na podobnú tému.
Choď do pekla predstavuje príbeh osemnásťročného Jasona Dorkela (Jason François), ktorý žije v komunite kočovníkov dakde na periférii Francúzska. Občas si vypomôže kradnutím benzínu pre svojho brata Moïsea (Moïse Dorkel) a voľný čas trávi v spoločnosti bratranca Mickaëla (Michael Dauber) jazdením na motorke a poľovaním zajacov. Má postúpiť krst zo strany kresťanov, no predtým ešte musí počkať na svojho staršieho brata Freda (Frédéric Dorkel), ktorý sa po 15 – ich rokoch vracia z väzenia za usmrtenie policajta pri krádeži. Brat sa vracia, v hľadáčiku je voz plný medi a divoká nočná jazda sa tak môže začať.
Režisér sa zámerne obklopuje nehercami, aby nám dokumentárne priblížil spôsob ich života a obživy. Týmto ma blízko k takým autorom ako Larry Clark, či Harmony Korine, ktorí sa vo svojich filmoch taktiež zaoberajú sociálne slabšou skupinkou ľudí. Tých možno zaradiť pod pojem „white trash“ a tu sú predstavení ako kočovníci (vo filme sa používa pojem cigán a.k.a. gypsy). Avšak sú to skôr ľudia, ktorí žijú kočovným spôsobom života v karavanoch, podobne ako „pikeys“ vo Veľkej Británii (predstavení Guyom Ritchiem v Snatch), než Rómovia v Kusturicových filmoch.
|
|
Mladý Jason je tak rozpoltený medzi ochraňujúcim bratrancom, ktorý ako sa spomenie vo filme na neho dáva pozor (prislúchajúci ku kresťanom) a prinavrátilcom bratom Fredom, ktorý nevie upustiť od svojich zvyklostí desperáta a ženie sa tak do priepastí problémov (a rovnako sa snažiac nad ním držať ochrannú ruku). Táto problémová cesta je spredmetnená vo forme legendárneho auta Alpina a v ktorej interiéri sa odohráva temer celá druhá polovica snímky.
Hueovi sa darí budovať postupne atmosféru a záujem o postavy, ktoré tvoria celé gro snímky a nútia diváka sa zamyslieť nad ich spôsobom života. Ten je nanajvýš zaujímavý a atraktívny z hľadiska ich percepcie, no v reáli sa rozchádzajúc, čo i len myšlienkou stretom sa s podobnými postavami. Čo je veľmi zvláštne, keď zoberieme do úvahy, že tieto charaktery ako keby boli samy sebou, keďže režisér sa zameriava najmä na ich osud a činí tak až dokumentárnou pôsobnosťou (Hue sa od roku 2003 zaoberá snímaním rodiny Dorkelových, ktorých využil práve v hranom filme).
Režisérovi sa darí hra s možnými motívmi, pozorný divák si všimne pohrávanie sa s bielym moderným oblečením Jasona (ako prísľub k nadchádzajúcemu krstu) a ktorý postupne prejde zašpinením (podobne ako on) prvotne v podobe nevinného odstránenia zapálenia oblečenia ohňom, cez návštevu fastfoodu, až po životné riešenie situácie v podobe zranenia jedného z účastníkov nočnej jazdy za meďou. Rovnako je na tom i zaoberanie sa úzkou komunitou kočovníkov a ich motivácie ako aj ich prechod ku kresťanstvu a pokojnému životu bez krádeží.
|
|
Čo naopak režisérovi nejde je prehľadnosť akčnejších scén, v ktorej sa stráca celé dianie. Divák tak nevie rozoznať postavy, ako aj, čo sa v danej scéne deje. Niekedy sa v nich nevie vynájsť a tak blúdi v prehľadnosti celého predchádzajúceho deja, kedy dochádza k menšej nezlučiteľnosti už videného. Na jednej strane tak pričuchne ku katarznému záveru, aby to nakoniec zhatil prísľubom k dokumentárne vyzerajúcemu dôvetku Jasonovho prísľubu.
Jean – Charles Hue má svoje témy, ktoré ho formujú, no možno do budúcna treba pritiahnuť skrutky celého filmu viac. Rovnako by slušalo i viacej premazať celý motor, podobne ako po ceste sa ženúcej Alpine.
Mange tes morts (Francúzsko, 2014, 94 min.)
Réžia: Jean-Charles Hue. Scenár: Jean-Charles Hue. Hrajú: Jason Francois, Mickael Dauber, Frederic Dorkel, Moise Dorkel, Philippe Martin...
