|
IZBA |
IZBA |
Dusná atmosféra niekoľkých štvorcových metrov obývaných dvoma osobami. V Izbe Lennyho Abrahamsona sa matka familiárne oslovovaná „Ma“ so synom Jackom čo najaktívnejšie podieľajú na svojom priestorovo skresanom živote. Jeden z nich skúsenostne „poznačený“ predchádzajúcou slobodou, druhý čerstvo päťročný člen kobky, pre ktorého vonkajší svet pochádza z napozeraných TV programov. Kyprá pôda na pre filmárskeho krtka, aby ju úrodne prevŕtal a vykukol na svet s pocitom dobre zvládnutého remesla.
Výnimočnej psychologickej dráme poslúžil ako námet rovnomenný írsky bestseller Emmy Donoghue. Vďačná téma obetí únosu väznených psychopatickým indivíduom tu v žiadnom prípade nedojí z osvedčeného trýzniteľsko-obetného vzorca s poľutovaniahodnou obeťou a defilé psychopatových útokov. Páchateľ Nick (Sean Bridgers) vstupuje do deja okrajovo a len veľmi opatrne naznačuje zo svojho pohľadu celý ťaživý svet, aký „zaopatril“ pre mladú ženu a syna, splodeného a vychovávaného v „izbe“.
Filmové tempo režisér rozdelil na obdobie väzenskej existencie a stresujúci dopad slobody po vyviaznutí z izby. Interiérové scény bravúrne budujú dusivú vnútornú dynamiku psychiky s citlivo rozlíšeným zvládaním situácie dospelou a maloletou osobou. O skutočný herecký koncert sa postarali stále úžasnejšia Brie Larson v role matky a Jacob Tremblay ako vnímavý rozprávač svojej predstavy o svete optikou dieťaťa bez kontaktu so skutočným životom mimo steny domova.
|
|
Strašné bremeno únosu a následného väznenia musí „Ma“ za každú cenu vytesniť z každodenného stereotypu, aby Jackovi navodila pocit bežnosti tejto situácie, z ktorej ona nevidí možnosť úniku. Samozrejme, dochádza k prejavom ventilácie i postupnému uvedomovaniu si neschopnosti ťahať takúto pseudoexistenciu donekonečna. S ústrednými postavami ale intenzívne zamávajú skutočnosti hlavne po vyslobodení.
Tu sa k slovu prihlási hukot vonkajšieho sveta v celej svojej prírodnej, materiálnej, sociálnej a, bohužiaľ, aj mediálnej „kráse“. S nastoleným virvarom si Jackova psychika poradí úspešnejšie než tá matkina, ktorej príde oveľa ťažšie uchovávať nastavené materinské puto v pôvodnom balení. Presné a minimalistické dávkovanie atmosféry z izby zrazu diváka stavia do stretu s oveľa rôznorodejšími podnetmi a ten veľmi pozorne sleduje, ako takto vzniknuté momenty autor dokáže spracovať v psycho-logickej rovine, čiže s akcentom na dokonalý ponor do vnímania postáv s psychologicky adekvátnymi reakciami. A film Izba absolútne v tomto smere nesklame, konfrontačne si v príbehových situáciách zachováva odér bolestnej skúsenosti a navyše, precízne zapracúva na fakte, že detská duša je oproti dospelej našťastie stále tvárna, hoci, paradoxne, okolie má tendenciu ľutovať práve malého Jacka.
|
|
Jediným dejotvorným problémom príbehu je premostenie štýlovo odlišnej filmovej rétoriky v dobe väznenia a následného „užívania si“ slobody. Muselo zafungovať dosť násilne niekoľko šťastných náhod, aby bolo Ma s Jackom umožnené uniknúť Nickovej nadvláde. Postupne sa trocha začíname topiť v lepkavom dojatí najbližšej rodiny, Ma sa však stíha „osprchovať“ a naloží im depresívnu retrospektívu čias, kedy došlo k únosu.
Celých sedem rokov pracovala na vlastnej psychickej nezlomnosti, z toho počas piatich vytvárala z malej kutice čo najprirodzenejší a najbezpečnejší DOMOV pre malého Jacka, pre ktorého bude izba až do smrti reprezentovať jeho detstvo, domov, tú najčistejšiu lásku k mame ako súčasť života bez negatívne spracúvaných zážitkov, pretože na takéto vytváranie súdov jeho mladý život jednoducho nemal dôvod.
Room (Írsko / Kanada, 2015, 118 min.)
Réžia: Lenny Abrahamson. Scenár: Emma Donoghue (novela), Emma Donoghue. Hrajú: Brie Larson, Jacob Tremblay, Sean Bridgers, Wendy Crewson
